1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e...
Transcript of 1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e...
U N I V E R Z I T A T R E T I E H O V E K U V K O Š I C I A C H
D. Fillová : FILOZOFIA A ETIKA V ŽIVOTE ČLOVEKA
1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ ETIKY
Etika z gréckeho ήθος ethos, lat. mos je jednou zo základných filozofických disciplín.
Je úzko spätá s filozofiou, keďže ide o človeka, jeho vzťah k svetu, spoločnosti a iným
ľuďom. Aristoteles (384-322 pred n.l.) sa problematikou etiky zaoberal v dielach Etika
Nikomachova1 (gr. Ethika Nikomacheia, lat. Ethica Nicomachea), tento spis vznikol
v Lykaione v rokoch 335-323 pred n. l. a Etika Eudemova2 (gr. Ethika Eudemeia, lat. Ethica
Eudemica), tento spis Aristoteles napísal ešte pred Etikou Nikomachovou. Obe tieto diela
predstavujú prvé obsiahlejšie vedecké pojednanie o etike.
Aristoteles považoval etiku za samostatnú filozofickú disciplínu a označil ju ako
praktickú filozofiu, práve z dôvodu, že ťažiskom jej záujmu je ľudské konanie. Zo
všeobecných filozofických poznatkov odvodzuje praktické pravidlá pre konanie ľudí. Etika je
podľa Aristotela učením o mravnosti a súčasne mravnosť sama (Aristoteles, 1979).
Starorímsky rečník a filozof Cicero (J.Vajda, 1995, s. 13) prekladajúc Aristotelovo
ethikos utvoril prídavné meno moralis na označenie charakteru, mravu. Neskôr vzniklo slovo
moralitas, ktoré označovalo vedu o mravnosti.
V bežnom živote, ale aj v odborných kruhoch a literatúre sa veľmi často zamieňajú
pojmy etika a morálka, príčinou je ich etymologická zhoda. Grécke slovo ethos bolo pôvodne
mnohovýznamové a znamenalo miesto pobytu, miesto kde sa býva, miesto kde sa človek
udomácnil, ale aj mrav, obyčaj, zvyk ako aj spôsob myslenia. Podobne aj latinské slovo mos,
1 Etika Nikomachova má desať kníh, v ktorých Aristoteles pojednáva o dobre. Pre človeka je šťastím najvyššie dobro, ktoré spočíva v uplatňovaní sa najvyššej cnosti (Kniha I), Kniha II obsahuje Aristotelovo učenie o cnosti vôbec a o strede medzi nadbytkom a nedostatkom, pričom stred (gr. mesotes) je normou mravného konania. Nosnou problematikou Knihy III sú podmienky mravného konania, poznanie, sloboda. Kniha V sa zaoberá úvahami o jednotlivých mravných cnostiach ako statočnosť, osvietenosť, veľkorysosť, spravodlivosť. Cnostiam umu a múdrosti, mravnému konaniu je venovaná Kniha VI. Rozborom vášní sa Aristoteles venuje v Knihe VII, Ďalšie Knihy VIII-IX pojednávajú o priateľstve. Kniha X opisuje šťastný život. Šťastie spočíva v podstate v aktivite teoretického umu, ale predpokladá cnosti a vonkajšie podmienky, ako zdravie a majetok. Aristoteles podčiarkuje, že cieľom etiky nie je poznanie, lež konanie. Preto je etika praktickým vedením, ktoré nemôže dospieť k dokonalej presnosti, čo vyplýva z toho, že jej predmet je premenlivý. 2 Etika Eudemova obsahuje osem kníh, Kniha I pojednáva o predmete a metóde etiky, skúma podmienky ľudského šťastia. Najvyššie blaho človeka nie je vopred dané, tvrdí Aristoteles na rozdiel od Platóna, človek ho musí sám uskutočniť, blaženosť je ľudského pôvodu. V Knihe II rozvíja pojednanie o eudaimonii a rozoberá cnosť ako takú. Činnosť je lepšia ako pasivita. Duša dosiahne šťastie vtedy, keď dokáže uplatniť svoje cnosti. Stred platí ako norma dobrého. Kapitoly III – VI sú venované skúmaniu jednotlivých cností . Knihy VII – VIII zodpovedajú Etike Nikomachovej.
1
mores malo viacero významov ako napríklad charakter, obyčaj, mrav, pravidlo, príkaz, zákon,
vzor, poriadok (K.Kopecká, 2008 s. 11, J. Jankovský, 2003, s.21).
Aj vzhľadom k mnohovýznamnosti obidvoch pojmov, je potrebné ich vymedziť a teda
pod morálkou budeme rozumieť normatívnu reguláciu správania sa ľudí, ich mravy,
predstavy o dobre a zle, ich morálny svet, pod etikou zase vednú disciplínu, ktorá práve túto
morálku skúma ako spoločenský fenomén. Etika (J. Jankovský, 2003, s.22) je teóriou
morálky, teda filozofickou disciplínou skúmajúcou morálku, poprípade morálne relevantné
chovanie a jeho normy. Etika (F.Ricken, 1995, s.14) sa nepýta, ako sa ľudia chovajú, ale ako
sa chovať majú; nepýta sa, či sa nejaký spôsob jednania považuje za správny, ale či správny
je.
1.1 ETIKA V OBDOBÍ ANTIKY
Ľudstvo muselo prekonať rámec živelného regulovania vzťahov a tak vytvoriť priestor
pre morálku. Morálka je historickým javom, to znamená, že každá historická spoločenská
forma, v ktorej existujú špeciálne materiálne a duchovné podmienky, má svoju typickú
morálku, ktorá sa líši od morálny iných spoločností. Morálka nie je niečo statické, podlieha
procesu vývoja.
Už v gréckej mytológii nachádzame určité predstavy o usporiadaní vzťahov. Zvyčajne
sú podané formou rozprávok, prísloví, porekadiel, prepletené s náboženskými predstavami.
Hésiodos3 vyjadril mravné ponaučenia ako Drž sa pravdy!, Všetko s mierou!, Ovládaj
rozkoš!, Ovládaj hnev!, Konaj správne!, Poznaj sám seba!, Čo považuješ za zlé u blížneho,
nekonaj sám!
Etický rozmer dobrého života a konania (Ch.Horn, 1998, s. 13) sa líši od
mytologického, v antických etických textoch sa uvádzajú určité pozície argumentačne, bez
ohľadu na autority a tradície. Niečo majú tieto texty ale spoločné s predfilozofickými
formami, majú odporúčajúci a poradný charakter. Inak povedané, slúžia ako návod
praktického života pre určitých adresátov.
3 Hésiodos (1950) v poučnej básni Práca a dni napísal: Sama Spravodlivosť je panna a Diova dcéra, milá a vážená bohom, ktorým patrí vysoký Olymp. Keď sa jej niekto neurvalo a potupne dotkne, ihneď k Diovi otcovi si sadne a Kronovcovi povie o zmýšľaní tých nehodných ľudí a nakoniec pyká obec za viny sudcov, čo chovajú úmysly škodné, právo prekrúcajú a vyrieknu nálezy krivé.Najlepší zo všetkých je ten, kto na všetko sám od seba dôjde, uvažujúc dobre, čo bude potom a nakoniec lepší; dobrý je však i ten, kto počúvne dobrého radcu; kto ale na nič nepríde sám ani k srdcu nechce radu iného vziať, ten človek už k ničomu nie je.
2
Skutočné dejiny etiky (K.Kopecká, 2008 s. 14) začínajú až nástupom filozofie, teda
v období, keď si človek už uvedomuje svoje miesto v živote, jeho zmysel, umenie života,
problematiku dobra a zla, spravodlivosti a nespravodlivosti a pod. Etická problematika sa
v antickom svete nezjavuje ako samostatná, je úzko spojená s predstavami filozofov o svete,
o kozme, je prepletená s kozmologickou problematikou. Možno konštatovať, že etická
problematika je zo začiatku pohltená prírodnou problematikou. Inak povedané, zákony
morálky sú tie isté ako zákony kozmu. Videnie vecí kozmických a ľudských splýva. Tak
napríklad u Anaximandra kozmické objekty podliehajú vyššiemu poriadku vzniku a zániku
a ten je spojený s predstavou bezprávia a následného trestu, teda ľudské sa mieša
s kozmickým. Aj u Herakleita4 zákon večného zápasu protikladov platí rovnako pre prírodu
ako pre ľudí.
Demokritos vyvodzuje mravné idey z ľudskej prirodzenosti, v etike sa stal hlásateľom
rozkoše, hedonizmu5. Dobrom, o ktoré sa máme usilovať je to, čo nám poskytuje rozkoš a čo
nás zbavuje utrpenia. Podľa Demokrita (J.Legowicz, 1971, s. 80) každý nosí v sebe a vo
svojom srdci svoje šťastie a sám je tvorcom svojej biedy, čo závisí od toho, či je verný, alebo
či sa spreneveril svojim povinnostiam. Len dobro sa stotožňuje s pravdou a len ono je
spoločným cieľom všetkých ľudí, kým potešenie nachádza každý v inom. Teda šťastie je
v človeku samom a v okolitom svete, mimo ktorého neexistuje nič a ktorý sám môže zaručiť
harmóniu a pokoj duše.
Etiku (K.Kopecká, 2008 s. 14,15) vo vlastnom slova zmysle začínajú rozvíjať až
sofisti. Oni totiž sa začali odvracať od kozmu smerom k človeku. Sofistami začína
autoreflexia človeka, čím sa vytvára predpoklad rozvoja etiky. Prvým etickým problémom,
ktorý sofisti nastoľujú, je problém, či mravné javy vznikli ľudským pričinením, alebo sú dané
od prírody. Nastoľujú problematiku kladnej a zápornej hodnoty, dobra a zla a v súvislosti
s tým problém relatívnosti. Pre niektorých je čosi dobrom, pre iných to môže byť zlom, smrť
všeobecne chápaná ako zlo, pre hrobára je „dobrá“, má z nej úžitok. Sofisti (Ch.Horn, 1998, s.
23) spolu so Sokratom prvý raz v dejinách ponúkli širokým masám obyvateľstva, aby sa
začali zamýšľať nad primeraným spôsobom života. Sofisti sa však ešte úplne neoslobodili od
témy kozmu, naopak Sokrates sa zaoberal výlučne „ľudskými záležitosťami“. V každom
prípade šlo o epochálnu zmenu vo filozofii, ktorá spočívala v tom, že ako sofisti, tak aj
Sokrates vystupovali verejne a boli ako učitelia k dispozícii všetkým slobodným aténskym
občanom.
4 Herakleitos: „Ľudia by nepoznali meno právo, keby nebolo bezprávie“. „Dobro a zlo je jedno. Lekári, keď režú a pália, sťažujú sa, že nedostávajú primeranú odmenu, keď to robia“ (M. Suchý, V. Jaksicsová, 1991, s. 25).5 Hedoné, gr. - rozkoš, potešenie, slasť.
3
Dôležitý medzník etického myslenia obdobia antiky je spojený s obdobím gréckej
filozofie antického obdobia a jeho predstaviteľmi Sokratom, Platónom a Aristotelom. Etický
odkaz Sokrata6 nachádzame v dielach jeho žiakov a predovšetkým v dielach Platóna. Sokrates
umiestnil do centra svojho skúmania človeka a svet ľudských záležitostí, starostlivosť o dušu.
V živote je najhlavnejšie to, aby sme sa mravne zdokonaľovali. Základom jeho filozofie je
postulát Poznaj sám seba, to znamená, že mravnosti sa dá naučiť. Jeho etika je racionalistická,
podľa neho zlé skutky vznikajú len neznalosťou a nikto nie je zlý z dobrej vôle. Pred stratou
ľudskosti je možné sa ochrániť hlasom svedomia.
Platón na postave Sokrata uvádza ideál sebapoznania a primeraného sebahodnotenia.
Veľký význam zohráva nápis na Apolónovom chráme v Delfách „Poznaj sám seba“(gr.
gnôthi seauton). „Neviem ešte podľa tohto nápisu v Delfách poznať sám seba; preto sa mi zdá
smiešne, keď ešte toto neviem, skúmať cudzie veci. Preto teda nechávam tieto veci byť
a veriac tomu, čo sa o nich všeobecne myslí, skúmam, ako som práve povedal, nie ich, ale
sám seba...“ (Platón, 1993, III 229 e, 230). Možno povedať, že Sokrates (asi 470-399 pred
n.l.) nabáda človeka k „slobode“, ktorý koná dobro kvôli sebe samému. Stredobodom je
pritom mravná osobnosť, neochvejne pevná sama v sebe.
Perom Platónovým odmieta Sokrates relativizmus sofistov a vo veciach hľadá
všeobecnosť ako potvrdenie stability a platnosti nášho poznania. Platón odmieta hedonistické
dobro. Usudzuje, že ak je slasť najvyšším dobrom, nepotrebujeme už rozum. Podľa neho je
treba odmietnuť spojenie slasti so zmyslovosťou. Idea dobra je nadradená aj bohom. Oni sú
len strážcami dobrého spávania sa ľudí. Nie sú zdrojom dobra. Náboženstvo je pokladané za
potrebné. Za najvyššiu mravnú autoritu v človeku uznáva gr. daimonion, vnútorný varovný
hlas, hlas svedomia.
Sokrates zotrval vo svojom presvedčení o cnostnom živote aj v najťažšej chvíli vo
svojom živote, keď bol odsúdený na smrť za bezbožnosť a zvádzanie mládeže. Odmieta
prosiť o pomoc. Zdráha sa utiecť, hoci jeho sudcovia s útekom počítajú a neprekazili by ho,
nechce sa vyhnúť svojmu osudu. Platón v dialógu Faidón urobil z umierajúceho Sokrata
dojímavý pomník, opisuje deň Sokratovej smrti. Priatelia ráno prichádzajú, aby posledný deň
vo väzení strávili so svojím majstrom, pretože večer musí Sokrates vypiť čašu s jedom.
6 Sokrates sa každodenne pohybuje v uliciach a námestiach Atén oblečený jednoducho, takmer úboho. Sprevádza ho zástup žiakov, medzi ktorými je veľa chlapcov z popredných aténskych rodín. Učí bezplatne a žije z pohostinnosti svojich žiakov a priateľov. Sokratovo vyučovanie pozostáva z rozhovorov, z istého druhu hry otázok a odpovedí. Pritom sa neobracia príliš na svojich žiakov, ale s obľubou oslovuje okoloidúcich, príslušníkov všetkých spoločenských vrstiev. Začína nevinnými otázkami a postupne vedie rozhovor ku všetkým filozofickým otázkam: Čo je cnosť? Čo je pravda? Aké štátne zriadenie je najlepšie? Svojich spolubesedníkov pritom stále viac vháňa do úzkych, až napokon priznajú svoju nevedomosť.
4
Rozprávajú sa o smrti a nesmrteľnosti duše. „Veď keď duša ide do Hádu, neberie so sebou nič
iné okrem svojho vzdelania a svojej výchovy, ktoré veci podľa rozprávania zomrelému taktiež
najviac prospievajú alebo škodia hneď na začiatku cesty na onen svet. Hovorí sa tak, že
každého, keď zomrie, jeho vlastný daimonion, ktorému bol pridelený za živa, sa snaží viesť
na to isté miesto, na ktorom sa musí zhromaždeniu podrobiť súdu a potom sa uberať do Hádu
s oným vodcom, ktorý má doviesť zomrelých odtiaľ na oný svet (Platón, 1994, I 107d). Podľa
Sokrata je ľudské telo len vonkajším rúchom, ktoré pokiaľ žijeme , bráni našej duši voľne sa
pohybovať a žiť v súlade s jej vlastnou večnou podstatou. Duša je uväznená v tele ako vo
väzení, smrť prináša oslobodenie. Vedie dušu späť do večnej vlasti. Keďže telo a duša patria
do dvoch rozličných svetov, zničenie tela nemôže znamenať zničenie duše. Tento názor
Sokrates nielen hlásal, ale v deň smrti aj prežíval, išiel na smrť plný pokoja a mieru. Svojím
životom i smrťou sa snažil upozorniť na to, že človek, ktorý sa zamestnáva večnými
pravdami, slúži oslobodeniu duše.
Platón (427-347 pred. n.l.) ako prvý zoradil ľudské cnosti. Základom prístupu ku
skúmaniu štátu i etiky sa stalo učenie o duši. Podobne ako v duši človeka, aj v štáte sa
nachádzajú tie isté zložky a toto tvrdenie podčiarkuje prečo je učenie o duši východiskom
názorov na štát i etiku. Duša je večná, jej cieľom je to, čo je ideálne, je veliteľom i strážcom
tela, ktoré podlieha pôsobeniu nestáleho sveta. Skladá sa z troch častí; z rozumovej, vznetlivej
a žiadostivej (gr. sófiá , andreiá , sófrosyné) zložky, prvá sídli v mozgu, druhá v srdci a tretia
v pečeni. Tieto zložky duše predstavujú základné cnosti múdrosť, statočnosť a umiernenosť.
Spravodlivosť je najvyššou cnosťou, bez nej nie je možné dosiahnuť gr. eudemoniu,
skutočné šťastie (Platón 1980). Nad spravodlivosťou stojí ešte idea dobra (gr. agathon), ktorá
samotná nie je cnosťou, ale univerzálnou normou, podľa ktorej sa všetko hodnotí, teda aj
cnosti. Všetky cnosti sú prejavy‚ formy dobra, spravodlivosť je z nich najvyššou. Práve táto
Platónova predstava sveta ideí ako niečoho dokonalého, zahŕňa v sebe ideu dobra. Dobro
patrí do ideálnej ríše a všetky pozemské dobrá môžu byť len reflexiou tohto dobra.
V dialógu Gorgias uvádza Platón (1992), že spravodlivosť drží spolu nebo a zem,
bohov a ľudí a prejavom spravodlivosti je spravodlivý zákon, gr. nomos. Spravodlivosť (gr.
dikaiosyne) chápe Platón ako určitý psychologicko-etický stav ľudí, ako postoj a zároveň ako
schopnosť človeka rozumne ovládať cnosti a uviesť ich do súladu. Spravodlivosť prislúcha
človeku a je teda subjektívna, človek, ktorý takúto spravodlivosť v sebe má je schopný
ovládať seba a zároveň vykonávať právo (gr. to dikation).
Aristoteles (384-322 pre n.l.) je považovaný za prvého kodifikátora etiky (filozofie
morálky) ako osobitnej disciplíny. Zastával názor, že ľudská prax je prístupná v zásade
5
rozumnej a teoreticky fundovanej reflexii. Tým je etika pre Aristotela filozofickou disciplínou,
ktorej predmetom je celá oblasť ľudského konania, ktorej predmet sa skúma filozofickými
prostriedkami a je podrobený normatívnemu skúmaniu a takýmto spôsobom získané poznatky
nachádzajú praktické uplatnenie.
Na rozdiel od Platóna prejavuje Aristoteles hlboký zmysel pre realitu konkrétneho sveta
a elementárnu zmyslovú skúsenosť. Jeho teoretický vývin bol nepochybne poznamenaný
Platónom, ale aj rodinnou výchovou, ktorou bol ovplyvňovaný v prostredí lekárskej praxe.
Praktický rozum je podľa Aristotela nevyhnutný na to, aby človek na základe správneho
úsudku odlíšil dobré konanie od zlého. Aristoteles tvrdí, že nijaká mravná cnosť nie je vrodená,
získavame a upevňujeme ju iba zvykom, cnosti však chápe ako duševné vlastnosti, alebo trvalé
dispozície charakteru, pomocou ktorých sme schopní mravne konať. „Nijaká mravná cnosť nie
je nám od prírody vrodená...cnosti v nás nevznikajú ani prirodzene, ani neprirodzene, máme iba
prirodzenú vlohu nadobudnúť ich a k dokonalému stavu sa potom približujeme zvykom“
(Aristoteles, 1979, s. 42)
Za najvyššie dobro pokladá Aristoteles blaženosť, ktorú spája s dobrým životom
a s dobrým konaním. Blaženosť sa javí ako niečo dokonalé a sebestačné, lebo je konečným
cieľom všetkého ľudského konania. Blaženosť (Aristoteles, 1979, s. 28) si totiž vždy žiadame
pre ňu samu a nikdy nie pre čosi iné, česť, rozkoš, rozum a každú cnosť si však žiadame pre ne
samy – lebo aj keby u nich nič nevyplývalo, každú z týchto hodnôt by sme si žiadali pre seba –
ale jednak aj pre blaženosť, lebo sa domnievame, že prostredníctvom nich budeme blažení.
Zvyky obyčaje a mravy (gr. ethos), oddávna tvorili normy správania sa, platné v rámci
určitého kmeňa. Jedným z hlavných nástrojov, ktorým kmeň mohol zabrániť, aby jeho
členovia vybočili z hraníc im určeným, bol trest za nedodržanie pravidiel správania sa. Teda
ten kto vo svojom správaní nerešpektoval zvyky, ten sa v podstate zo spoločenstva sám
vylúčil. Jedine človek je schopný posúdiť čo je dobré, čo zlé, čo je správne resp. nesprávne
ap. a to je hlavným predmetom reflexie v etike a základom etiky vôbec. Ide o schopnosť
zaujať postoj nielen k tomu čo je, ale aj k tomu, čo má byť. Nastoľuje určité normy a ideály
ľudského správania, presadzuje predstavy o tom, čo má byť norma, povinnosť, čo je dobré
a čo nie je dobré, čo je a čo nie je spravodlivé.
Svoje teoretické úsilie zameriava Aristoteles na rozbor a analýzu povahy konkrétneho
sveta. Takýto prístup mu umožnil diferencovanejšie pristupovať k svetovému dianiu. Pri
teoretickom skúmaní začína vymedzením jeho predmetu „... každé vedecké skúmanie práve
tak, ako aj všetko konanie a rozhodovanie smerujú k nejakému dobru; preto je správna
definícia, že dobro je to k čomu všetko smeruje“ (Aristoteles 1979, 19). Aristotelov postup
6
dovoľuje nielen odhaliť, ale aj primerane postihnúť dispozície človeka a pochopiť ich v ich
perspektíve, v politickom živote. Individuálne dispozície a prejavy občanov sa môžu naplniť
a integrovať v živote štátu.
Pri teoretickom rozpracovaní problematiky spravodlivosti sa opieral o viac ako sto
gréckych i negréckych ústav, ktoré sám zozbieral, preskúmal ich prednosti i nedostatky. Práve
učenie o spravodlivosti, jej rozlíšenie na distributívnu a retributívnu spravodlivosť patrí k jeho
najznámejším a najpopulárnejším učeniam. Aristotelovým hlavným zámerom je analýza
morálneho správania, konania človeka - občana, ľudí v spoločnosti. V centre jeho záujmu je
predovšetkým etická problematika.
Podľa Aristotela je konečným a trvalým cieľom ľudského života dosiahnutie
blaženosti, to je možné na základe subordinácie ostatných dobier, predovšetkým mravných
cností. Cnosti nie sú človeku dané, ale spočívajú v činnosti človeka, v cnostnom konaní.
Blaženosť predstavuje pre neho nielen obsah, ale je cieľom života a práve v dosiahnutí
blaženosti vidí hlbší zmysel ako etický, keď hovorí „... blaženosť patrí k veciam hodným cti
a dokonalým ... je princípom, lebo pre blaženosť konáme všetko ostatné a to, čo je princípom
a príčinou dobier, pokladáme za niečo hodné cti a božské“ (Aristoteles 1979, 19). Na rozdiel
od blaženosti, ktorá má svoj základ v prirodzenosti celého tvorstva, cnosti spája s rozumom,
pričom účasť rozumu na každej cnosti je rozdielna. Rozlišuje medzi rozumovými a mravnými
cnosťami, „... jedny nazývame rozumovými (dianoetickými), druhé mravnými (etickými).
Múdrosť (filozofia), chápavosť a rozumnosť sú rozumové cnosti, štedrosť a striedmosť sú
mravné cnosti“ (Aristoteles 1979, 41).
Spravodlivosť zaraďuje Aristoteles k etickým cnostiam, pričom vyzdvihuje:
„Spravodlivosť je ... dokonalá cnosť, iba vo svojom vzťahu ku spoluobčanovi, ďalej
zdôrazňuje, „spravodlivosť ako jediná z cností sa vzťahuje na druhého, uskutočňuje totiž to,
čo prospieva druhému, či už vládcovi alebo spoločnosti“ (Aristoteles 1979, 115-116).
Aristoteles teda odmieta abstraktnú spravodlivosť svojim tvrdením, že spravodlivosť sa musí
prejavovať len vo vzťahu k človeku, občanovi, resp. ku vládcovi a štátu. Je zároveň
zástancom všeobecnej spravodlivosti (gr. iustitia universalis), ktorá je vyjadrením
najdokonalejšej cnosti a zároveň jej dokonalým využívaním. Teda spravodlivosť nie je len
vlastnosťou človeka, ale predstavuje normu spravodlivého, resp. nespravodlivého konania, je
chápaná ako v zmysle subjektívnom, tak aj objektívnom.
Aristoteles stotožňuje objektívnu spravodlivosť s právom. „Právo je teda úcta
k zákonu a občianskej rovnosti“ (Aristoteles 1979, 114). Podľa Aristotela zákon a právo sú
vyjadrením stredu medzi všeobecnou spravodlivosťou a nespravodlivosťou, čo vedie k tomu,
7
že zákon a právo sú vyjadrením čiastočnej spravodlivosti, všetko je zákonité a v určitom
zmysle aj spravodlivé. Zákon ako vyjadrenie strednej miery spravodlivosti má za cieľ
vytvoriť a udržať blaho v občianskom spoločenstve a to prostredníctvom dobrovoľne
spravodlivo konajúceho občana, pričom na mysli má predovšetkým slobodného občana, nie
všetkých občanov.
Aristoteles sa snaží hľadať a nájsť strednú cestu v cnostnom konaní a preto cnosť
charakterizuje ako strednosť. Objasňuje pojem stredu na príklade jednotlivých cností.
Stredom strachom a smelosťou je udatnosť, stredom medzi slasťou a strasťou je striedmosť,
stredom medzi lakomosťou a márnotratnosťou je štedrosť (Aristoteles, 1979, s. 52-53).
Aristoteles navrhuje človeku konať bez extrémov a hľadať „zlatú strednú“ cestu.
V poklasickom období (helenistickom období) gréckej filozofie venovali problematike
etiky pozornosť stoici7 . Stoici vo svojej etike hlásali potrebu dosiahnuť gr. ataraxiu, t.j.
duševný pokoj zachovávaný za každých okolností. Podľa stoicizmu sa má človek zbavovať
všetkých vášní a dospieť do stavu rozumnej vyrovnanosti, v ktorej dokáže čokoľvek prijať
bez najmenšieho vzrušenia.
Do tohto obdobia patrí aj Epikuros (341-270 pred n.l.), ktorý bol podobne ako
Demokritos atomistom, ale v centre jeho záujmu bola taktiež etika, záležalo mu na tom, aby
mohol pripustiť slobodné ľudské konanie. Cieľom jeho etiky je ľudské konanie, v ktorom
vyzdvihuje blaženosť. Treba sa vyhýbať utrpeniu a vyhľadávať blaženosť. Epikurovu výzvu
vyhľadávať blaženosť a slasť však mnohí nesprávne pochopili ako nabádanie k bezuzdnému
oddávaniu sa rozkošiam. Ale Epikuros (1989, s.54,55) jasne uvádza čo myslí rozkošou.
„ A tak keď hovoríme, že cieľom je rozkoš, nemáme na mysli rozkoše samopašných ľudí, ani
rozkoše z pôžitkárstva..., ale máme na mysli rozkoš spočívajúcu v stave, v ktorom človek
necíti telesné strasti a duševný nepokoj. Lebo život nerobia príjemným pijatiky a hostiny bez
konca, ani obcovanie s mladíkmi a ženami, ani požívanie rýb a iných vecí, ktoré poskytuje
bohatý stôl, ale triezvy úsudok, vyhľadávajúci pre každú voľbu a pre každé odmietnutie
dôvody a zaháňajúci klamné domnienky, ktoré napĺňajú duše najväčším zmätkom. A tak
počiatkom toho všetkého a najväčším dobrom je rozumnosť. Preto má tiež rozumnosť väčšiu
cenu ako filozofia. Z nej pochádzajú všetky ostatné cnosti, lebo ona nás učí, že nemožno žiť
príjemne, ak nežijeme rozumne, krásne a spravodlivo, a zase nemožno žiť rozumne, krásne
a spravodlivo, ak nežijeme príjemne“.
7 Stoicizmus – starší (zenón z Kitia, Kleantes, Chrysippos), stredný (Panaitios, Poseidonios), rímsky (Seneca, Epiktetos, Marcus Aurelius).
8
Aj antickí lekári vo svojich dielach reflektovali etickú problematiku. Hippokrates
(460-377 pred n.l.) a Soranos (2. pol.1. storočia – začiatok 2. storočia) jedni z
najvýznamnejších lekárov gréckej antiky venovali vo svojich spisoch priestor etickej dimenzii
ako lekárskeho povolania, tak aj povolania pôrodných babíc tohto obdobia. Hippokrates
kládol veľký dôraz na osobnosť lekára.
Podľa Hippokrata má mať lekár bezchybný charakter, s takouto povahou si získa úctu
u všetkých a bude sa voči všetkým správať priateľsky nerozvážnym a unáhleným konaním
ľudia opovrhujú, aj keď je prospešné. Vo svojom rozhodovaní musí byť lekár uvážlivý, lebo
ten istý postup je u tých istých pacientov v obľube iba vtedy, keď je zriedkavý. Jeho tvár má
mať zamyslený, no nie mrzutý výraz. V opačnom prípade sa môže zdať, že je namyslený a
mizantrop8. Ak sa často smeje a pôsobí priveľmi veselým dojmom, vzbudzuje u pacientov
nevôľu; pred takýmto správaním treba obzvlášť spozornieť. Nech je spravodlivý ku všetkým
ľuďom, s ktorými prichádza do styku. Lekár by mal v mnohých ohľadoch pomáhať
spravodlivosti, veď medzi pacientmi a lekárom nie sú bezvýznamné vzťahy: na jednej strane
sa sami zverujú lekárom do rúk, na strane druhej lekári stále prichádzajú do styku so ženami,
mladými dievčatami a vzácnymi predmetmi z osobného vlastníctva. Pri tomto všetkom treba
zachovať sebaovládanie (J.Komorovský, 1994, s. 61-62).
Jeden z najstarších profesijných etických kódexov Hippokratova prísaha9 nesúca jeho
meno, je významným dokumentom profesijného správania sa lekára. Pozornosť venuje
vzťahu učiteľa a žiaka, vyžaduje od neho, že si bude ctiť svojho učiteľa a pomáhať mu, ak sa
ocitne v núdzi. Všemožne sa bude usilovať pomáhať svojim pacientom, podľa najlepšieho
vedomia a svedomia. Táto prísaha odmieta vykonanie interrupcie a eutanázie. Zaväzuje lekára
nerobiť také zákroky a liečebné postupy, ktoré nie je schopný urobiť, ale sa má obrátiť na
odborníka. Lekár sa vždy bude usilovať o to, aby chorým pomohol a to, čo v ich domácnosti
počuje zamlčí, takisto aj diagnózu chorého, teda lekárske zachová tajomstvo. Bude žiť
príkladným životom a dodržiavať prísahu, ak podľa nej bude žiť dostane sa mu úcty, ak sa
ňou riadiť nebude stane sa mu pravý opak.
Soranos venoval etickej problematike pozornosť v diele Gynaikeia, v ktorom opisuje
ideálnu, najlepšiu pôrodnú babicu. Kladú sa na ňu vysoké požiadavky, má slúžiť ako vzor pre
nové pôrodné babice. Podľa neho sa najlepšia pôrodná babica vyznačuje hlbokými
teoretickými poznatkami a schopnosťami ich prakticky aplikovať. „Vo všeobecnosti
považujeme za dokonalé len tie, ktoré dosiahnu veľa v lekárskej vede, avšak za najlepšiu je
8 Mizantrop, gr. – človek, ktorý nenávidí ľudí, odľud.9 Úplné znenie Hippokratovej prísahy nájdete v prílohe.
9
považovaná tá, ktorá vie ešte niečo naviac a suverénne ovláda úlohy a učebnú látku. Špeciálne
považujeme za najlepšiu pôrodnú babicu takú, ktorá ovláda všetky oblasti terapie (dietetiky,
chirurgie a farmakoterapie). Je schopná poradiť v liečení, v správnej miere zosúladiť
všeobecné a špecifické v každom jednotlivom prípade. Lieči dôsledne, berúc do úvahy
priebeh choroby...Je neochvejná, nebojí sa nebezpečných situácií, je schopná primerane
oboznámiť so spôsobom liečby tak, aby pacientku nevystrašila, dokáže ju utešiť a vcítiť sa do
jej pocitov...Nemusí to byť taká, ako to tvrdia mnohí, ktorá už rodila, pretože to dokážu len
také, ktoré už rodili na základe vlastnej skúsenosti sú schopné spolucítiť s rodičkou. Takúto
schopnosť nemajú len tie, ktoré už rodili. Aby zvládla svoje povinnosti, musí byť silná,
nemusí byť mladá, ako to tvrdia niektorí, pretože aj mladá môže byť slabá a naopak stará
môže byť silná. Pôrodná babica je rozvážna a vždy vecná, pretože nikdy nevie, kedy bude
musieť riešiť prípady žien v nebezpečenstve. Musí byť pripravená zvládnuť situácie,
v ktorých sa dozvedá o rôznych dôvernostiach. Nesmie byť chamtivá, aby sa nedala
presvedčiť na vykonanie potratu za úplatu. Nesmie sa nechať ovplyvňovať poverami, snami,
znameniami, mystériami charakteristickými pre kultovú činnosť...Takáto musí byť najlepšia
pôrodná babica“ (D.Fillová, M. Zamboriová, Ľ.Fedáková, 2008, s.30).
Soranos sa vyjadruje aj k tomu, kto je vhodný stať sa pôrodnou babicou, pričom
predstavuje zoznam intelektuálnych, charakterových a fyzických predpokladov. „Pre toto
povolanie je vhodná taká žena, ktorá vie čítať, dokáže rýchlo chápať a má dobrú pamäť...Mala
by mať radosť z práce, aby vydržala pracovať vo všetkých možných situáciách. Mala by byť
bezúhonná a mala by mať len čestné úmysly, nesmie zneužívať dôvernosti, o ktorých sa
dozvie...Pre toto povolanie sa hodí zdravá a silná žena“ (D.Fillová, M. Zamboriová,
Ľ.Fedáková, 2008, s.30).
Antická etika a morálka (K.Kopecká, 2008 s. 17) sú charakterizované tým, že sa
netýkajú celej spoločnosti, ale len slobodnej časti obyvateľstva Grécka. Ďalšou
charakteristickou črtou je, že to bola morálka a etika nenáboženská, hoci svoju úlohu v nej
plnia i bohovia. Gréci, ako to poznáme z mytológie, si svet nepredstavovali tak, aby na to
potrebovali slobodnú vôľu človeka. Nemuseli o nej premýšľať, pretože celá zodpovednosť za
konanie človeka bola prenesená na bohov.
BIBLIOGRAFICKÉ ODKAZY (1)
10
AGAFONOVÁ, Mária (2006): Etika. Košice: Technická univerzita v Košiciach. Katedra spoločenských vied. 70 s.ANZENBACHER, Arno (2001): Úvod do etiky. Praha: Academia. 292 s. ISBN 80-200-0917-5. ARISTOTELES (1979): Etika Nikomachova. Bratislava: Pravda. 263 s.ARISTOTELES (2006): Politika. Bratislava: Kalligram. 302 s. ISBN 80-7149-839-4. BILASOVÁ, Viera, GEREMEŠOVÁ, Gita (2000): Malý slovník filozofie. Košice: Pezolt. 319 s. ISBN 80-88797-13-6. DELFOVÁ, Hanna, GEORG-LAUEROVÁ, Jutta, HACKENESCHOVÁ, Christa, LEMCKEOVÁ, Mechthild (1993): Lexikón filozofie. Bratislava: Obzor. 397 s. ISBN 80-215-0263-0. EPIKUROS (1989): O šťastnom živote. List Menoikeovi. Bratislava: Pravda.FILLOVÁ, Dagmar, ZAMBORIOVÁ, Mária, FEDÁKOVÁ, Ľubica (2008): Ošetrovateľstvo v gynekológii a pôrodná asistencia. Podobné bohyni Artemis. In: Sestra a lekár v praxi. (2008) 1-2. ISSN 1335-9444. S. 28-29.HÉSIODOS (1950): Práce a dni. Praha: Svoboda. 195 s.HORN, Christoph (1998): Antike Lebenskunst. Glück und Moral von Skrates bis zu den Neuplatonikern. München: Verlag C.H.Beck. 267 s. ISBN 3 406 42071 0. JANKOVSKÝ, Jiří (2003): Etika pro pomáhající profese. Praha: Triton. 219 s. ISBN 80-7254-329-6. KOMOROVSKÝ, Ján (1994): Po cestách Asklépiových od mýtov a mágie k medicíne. Bratislava: Tatran. 197 s. KOPECKÁ, Katarína (2008): Etika ako vedná disciplína. In: KOPECKÁ, Katarína, KORCOVÁ, Magdaléna a kol.: Zdravotnícka etika. Bratislava: Osveta. 119 s. ISBN 978-80-8063-278-6. LEGOWICZ, Jan (1973): Prehľad dejín filozofie. Bratislava: Obzor. 655 s.ORAVEC, Tomáš (1997): Hippokratove rady. Bratislava: Nestor. 351 s.ISBN 80-88801-11-7. PLATÓN (1993): Faidros (Phaidros). Praha: Oikoymenh. 85 s. ISBN 80-85241-33-1. PLATÓN (1980): Ústava. Bratislava: Pravda. 428 s. ISBN 80-7298-142-0. PLATÓN (1994): Faidón (Phaidon). Praha: Oikoymenh. 104 s. ISBN 80-85 241-36-0. PLATÓN (1992): Gorgias. Praha: Oikoymenh . 132 s. ISBN 80-85241-21-8. RICKEN, Friedo (1995): Obecná etika. Praha: Oikoymenh. 157 s.SUCHÝ, Michal, JAKSICSOVÁ, Vlasta (1991): Malá antológia z diel filozofov. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo. 202 s. ISBN 80-0800487-8. VAJDA, Ján (1995): Etika. Nitra Enigma. 201 s. ISBN 80-85471-23-X.
2 MORÁLKA A ETIKA
11
2.1 MORÁLKA
Morálku môžeme charakterizovať ako spoločenský jav, presnejšie ako oblasť ľudskej
skutočnosti vymedzenú protikladom dobra a zla a s nimi spojenými normami správania sa
človeka v obklopujúcom ho svete, v spoločnosti vo vzťahu k iným ľuďom či k sebe.
Interpretácia historického objavenia morálky v ľudskom žití sa však už stretá s filozofiou
(J.Vajda, 1995, s. 16).
Vo vývoji morálky (V. Gluchman, 1994, s.18) môžeme podľa R.T. Garnera a B. Rosena
rozlišovať tri štádiá jej vývoja:
Úroveň inštinktu, v rámci ktorej je správanie človeka určované jeho základnými
potrebami a inštinktmi.
Úroveň zvyku, či obyčajov, v rámci ktorej je spravovanie regulované v súlade so
zvykmi skupiny, ku ktorej jednotlivec patrí.
Úroveň svedomia, v rámci ktorej je správanie človeka určované na základe jeho
vlastného individuálneho posúdenia čo je správne a čo je nesprávne.
Morálka predstavuje súhrn noriem, požiadaviek, pravidiel, morálka je jeden zo
spôsobov normatívnej regulácie správania sa človeka k sebe samému, ku skupine,
k spoločnosti, ale aj k okolitému svetu. Morálka je spoločenskou inštitúciou, ktorá plní úlohu
regulátora konania človeka vo všetkých sférach spoločenského života (J.Vajda, 1995, s. 16-19,
J. Kutnohorská, 2007, s.11). Morálka (M. Dokulil, 2000, s.24) je spoločensky nepísaný súbor
nepísaných zásad, vymedzujúcich náležitosť alebo nenáležitosť postojov a jednaní jednotlivcov
do spoločenstva zahrnutých, čím je im pripisovaný okrem fenomenálneho taktiež axiologický,
hodnotový rozmer. Morálka (F. Ricken, 1995, s. 14) je súhrnom morálnych hodnotových
súdov, ideálov, cností, inštitúcií.
Obsah morálky tvoria normy správania, motívy konania, kritériá morálneho konania,
morálne hodnoty a formy medziľudských vzťahov. Morálka požaduje prostredníctvom
príkazov alebo zákazov, aby sa človek správal určitým spôsobom. Zdôvodňuje prečo sa má
správať práve tak a nie inak. Práve v tejto sfére, kde morálka dokazuje svoju opodstatnenosť sa
„včleňuje“ do etiky ako vedy.
Morálne konanie ľudí v spoločnosti je riadené prostredníctvom verejnej mienky a
svedomia. Verejná mienka je významným činiteľom, ktorý koriguje správanie ľudí v intenciách
všeobecne uznávanej a dodržiavanej morálky. Svedomie patrí medzi základné kategórie etiky.
12
Vyjadruje schopnosť človeka uskutočňovať morálnu sebakontrolu. Predstavuje vlastnú
reguláciu správania človeka na základe subjektívne stanovenej a pochopenej morálnej
povinnosti. Reprezentuje zodpovednosť a povinnosť každého človeka, ktorú pociťuje k sebe
samému. Obsahuje rozumovú a emocionálnu zložku, ktorá sa často prejavuje pomocou tzv.
výčitiek svedomia. Plní funkciu vnútorného kompasu a regulátora správania človeka. Morálna
regulácia je založená na nepísaných zákonoch.
2.1.1 ŠTRUKTÚRA MORÁLKY
Morálka ako spoločenský jav (J. Vajda, 1995, s.21-26) má určitú štruktúru10, jej
základnými elementmi sú morálne vedomie, morálne vzťahy a morálna činnosť.
1) Morálne vedomie
Vzťah človeka k svetu, spoločnosti, k iným ľuďom, či k sebe samému je zakódovaný
v morálnom vedomí spoločnosti a v modifikovanej podobe vo vedomí indivídua. Do vedomia
patria morálne city, ktoré sú najelementárnejšou zložkou morálneho vedomia. Ľudské konanie
a najmä motivácia ku konaniu je daná nie len rozumovými pohnútkami, ale aj vôľou, citmi,
emóciami človeka, ktoré je možné rozdeliť na city, emócie, ktoré sú orientované na samotného
človeka, akými sú napr. strach, žiarlivosť, pudy a pod. a na city a emócie orientované k iným
ľuďom akými sú napr. láska, nenávisť, sympatia, dobrá vôľa a pod.
Morálne normy predstavujú základ morálky. Sú najjednoduchšou formou univerzálnych
morálnych povinností. Sú to vzory správania, ktoré by mali ľudia uplatniť v rovnakých
situáciách. Morálne normy majú podobu konkrétnych a jednoznačných imperatívov. Pozdrav!
Poďakuj! Neskáč do reči! Neubližuj druhému! a pod. Prima facie, univerzálne platné
negatívne povinnosti. Nezabiješ! Neukradneš! Neoklameš! Morálne normy sú odvodené
z univerzálnych podmienok ľudskej existencie a formulujú minimálne predpoklady na prežitie
sociálnych skupín.
Dôležitým rysom morálnych noriem (J. Kánsky, 2000, s. 84-88) je ich univerzalizácia,
princíp zovšeobecnenia. Čo je správne pre jednu osobu, musí byť správne pre každú inú osobu
s podobnými individuálnymi predpokladmi a za podobných okolností. Výnimky z tohto
princípu musia byť zdôvodnené a to relatívne. Nepostačuje len dôvod, ale len podstatný,
významný, ktorý zásadne mení situáciu. Oprávnenosť zdôvodnenia výnimky z morálneho
10 Príloha č. 2
13
pravidla, normy je nutné dokázať presvedčivým spôsobom, napríklad vedeckým poznaním,
ekonomickými príčinami ai. A populárne povedané, kvalitným zodpovedaním otázky k čomu
by to viedlo, ak by každý jednotlivec takto jednal.
Pri charakterizovaní morálnych noriem je nutné brať do úvahy kultúrnohistorický aspekt
ako aj rešpektovanie jednotlivých kultúr, národov, rás, sociálnych skupín. Normy je potom
možné rozdeliť na:
1) Morálne normy všeľudské je možné rozdeliť do dvoch skupín. Prvou skupinou sú
normy, v ktorých sa živelne, t.j. prostredníctvom inštinktov, pudov a citov, presadzujú
biologické tendencie, geneticky tradované, viac menej pretvárané sociálnym pôsobením
ľudskej spoločnosti. Druhou skupinou sú normy, ktoré sú výsledkom ľudského socializačného
procesu, ktorý sa vo svojom celku prejavuje stále väčšiu integrujúcu tendenciu, takže tieto
normy sa postupne stávajú súčasťou morálnej skutočnosti stále väčšieho počtu ľudí. Mnohé
z týchto noriem sú obsiahnuté v rôznych medzinárodných dokumentoch, napr. rovnoprávnosť
žien, základné práva človeka, práva sociálnych menšín a pod.
2) Morálne normy vlastné len jednotlivým kultúram, či už minulým alebo súčasným,
teda špecifickým len pre jednu danú kultúru.
3) Regionálne, historicky a skupinovo podmienené a v tomto rozsahu pôsobiace
normy. Tieto normy sú príznačné pre odlíšenie jednotlivých náboženstiev, sociálnych vrstiev,
profesií, odborov, podnikov, či organizácií vrátane morálky priamo korešpondujúcej,
zodpovedajúcej rôznym etickým smerom. Práve u uplatňovaní týchto noriem sa stretávame
s najväčším množstvom mravných konfliktov v každodennom živote, ide napr. o zachovanie
lekárskeho tajomstva, povinnosť lekára postarať sa o každého pacienta, nezávisle na jeho
sociálnom statuse a mnoho ďalších.
Morálne normy vznikajú i zanikajú, dôležité je, aby sa morálne normy, ktoré
v spoločnosti prevažujú, boli čo možno čo najväčším počtom ľudí nie len uznávané, ale aj
uplatňované.
Morálne princípy majú podobu najvšeobecnejších morálnych zásad, v ktorých sa
vyjadruje sama podstata morálnych požiadaviek skupiny alebo spoločnosti. Morálny princíp, na
rozdiel o morálnej normy, určuje celkový smer morálnej činnosti človeka.
Egoizmus a altruizmus sú najvšeobecnejšími morálnymi princípmi. Z týchto princípov
sa odvíjajú princípy individualizmu a kolektivizmu. Egoizmus predstavuje princíp podľa ktorého
sa človek vo svojom konaní riadi iba vlastnými záujmami, pričom neberie do úvahy ostatných
ľudí. Je hodnotený negatívne. Altruizmus predstavuje taký morálny princíp, ktorého podstata
14
spočíva v potlačení vlastného egoizmu, v nezištnej obete v prospech druhého, v ochote
obetovať svoje vlastné záujmy záujmom iných ľudí.
Medzi morálne princípy radíme aj také princípy ako dobro, zlo, povinnosť,
spravodlivosť, zodpovednosť, česť a pod.
Dobro a zlo
predstavujú v morálke kladné a záporné hodnotenie, protiklad morálneho a nemorálneho,
teda takého čo zodpovedá, resp. nezodpovedá určitým morálnym požiadavkám.
Dobro (J. Vajda, 1995, s. 67) je potom to, čo vedie k blahu, čo ho nejakým spôsobom
podporuje. Pojem dobra sa posúva k ľudskej aktivite. Dobro a zlo sa stávajú charakteristikou
tejto aktivity, charakteristikou ľudskej vzťahovosti. Dobrom je všetko, čo vedie k rozvoju
človeka, k umocneniu jeho človečenskosti, k naplneniu jeho ľudskosti. Oblasť dobra je
oblasťou ľudského žitia, vzťahovania sa človeka k sebe, k iným ľuďom, k ľudstvu a svetu
vôbec. Opakom dobra je zlo, ktoré sa zvyčajne chápe ako neprítomnosť dobra v ľudskom
živote alebo prírode a niekedy v kozme, prírodné a kozmické katastrofy. Zlo sa prejavuje
v skutkoch, je výsledkom zlých úmyslov človeka, ktorý škodí, ubližuje iným, ktorý ničí
hodnoty, poškodzuje alebo ničí život iných.
Dobro a zlo sú párovými princípmi, význam jedného sa vysvetľuje na základe
vzájomného porovnávania. Podstatu dobra je možné pochopiť, len ak vieme charakterizovať
zlo a naopak. Rozlíšenie dobra od zla a opačne závisí od osobných skúseností, úrovne
poznania, postojov, ale aj od charakteru každého človeka. Obdobne to platí aj v spoločenskom
meradle, rozdiel je len v tom, že sa tu uplatňujú hľadiská a stanoviská, ktoré prevládajú
v danej sociálnej skupine, sociálnej triede alebo spoločnosti.
Mravné dobro (A. Anzenbacher, 2001, s. 69-70) teda môžeme charakterizovať taktiež
ako to, čo je v zhode so svedomím, a mravné zlo ako to, čo svedomiu odporuje. Pretože vo
svedomí sa určuje konkrétna povinnosť, na ktorej sa rozhoduje mravná kvalita vôle alebo
zmýšľania (Gesinnung). Mravnú kvalitu konania nemôžeme teda posudzovať na základe toho,
ako sa javí empiricky navonok, ale na základe vnútorného zmýšľania vôle, ktoré v tomto
konaní pôsobí a ktoré jedine môže byť dobré alebo zlé. Nikto nemôže konať mravne zle pri
dobrej vôli („podľa najlepšieho vedomia a svedomia“).
Svedomie je podstatnou zložkou morálky. Svedomie je pozoruhodný fenomén
ľudského vedomia, ktoré je samé osebe výnimočným javom. Ľudské vedomie nemožno
redukovať len na psychiku, svedomie je veľmi komplikovanou záležitosťou, veď len človek
sa môže pýtať na zmysel vecí. Svedomie dáva človeku schopnosť morálne hodnotiť svoje
konanie.
15
Z etymologického hľadiska je zrejmé, že slovenský výraz vystihuje práve to, že človek
koná „ s vedomím“. Podobne je to aj v latinčine. Podstatné meno lat. conscientia vzniklo
spojením slov con (s) a scire (vedieť), poprípade scientia (vedenie). Aj keď sa týmto
upozorňuje na jeho racionálnu podstatu, aj napriek tomu slovo svedomie nie je jednoznačné
a používa sa v najrôznejších súvislostiach. Za svedomitého považujeme takého človeka, ktorý
si dôsledne plní svoje povinnosti. Ľahko sa však môže stať, že niekto iný práve z dôvodu
svojho svedomia odmietne tieto povinnosti plniť. Z pohľadu súčasnej filozofickej
antropológie (J. Jankovský, 2003, s. 32) sa v súvislosti so svedomím dostáva do popredia
predovšetkým zodpovednosť človeka (byť ľudským znamená byť zodpovedným), pričom je
svedomie stále viac chápané ako funkcia celej osobnosti.
Normatívny obsah svedomia (M. Agafonová, 2006, s. 22-23) je podmienený
postavením človeka v spoločnosti, jeho miestom v pracovnej činnosti, profesionálnou
orientáciou, duchovnou kultúrou, jeho charakterom, temperamentom a dosiahnutými
morálnymi skúsenosťami. Hlas svedomia nie je subjektívnou svojvôľou, ale je výsledkom
prejavu súladu (nesúladu) morálnych noriem stanovených danou sociálnou skupinou
a vnútorného mravného presvedčenia osobnosti o správnosti (morálnej pravde) svojho
konania.
Ak sa vrátime ku podstate svedomia, je potrebné rozlišovať jeho dve polohy, či
funkcie, totiž svedomie pred činom a svedomie po čine. Hlas svedomia jednak predchádza
(ozýva sa) pred vlastným jednaním, kedy slúži ako kritérium správnosti, či nesprávnosti
jednania, či konania. Zároveň sa spätne vracia po vykonanom čine a hodnotí ho v tom zmysle,
či bolo alebo nebolo správne, čo sa práve stalo. Z toho vyplýva, že pre mravnú hodnotu
jednania je rozhodujúce svedomie, ktoré predchádza činu. Ak je naše jednanie označené ako
mravne dobré, čo je vtedy, ak je v zhode s naším svedomím, potom máme na mysli práve
svedomie – fázu – pred týmto činom. Následné svedomie, teda to, ktoré sa dostavuje po čine,
môže jednak naše chovanie schvaľovať (pocit spokojnosti), hájiť, poprípade ospravedlňovať,
alebo v situácii, kedy sme jednali nesprávne, sa v nás ozývajú výčitky, ktorých intenzita je
závislá na citlivosti svedomia. Dôležitý je preto taktiež preventívny význam následného
svedomia, lebo „zlé svedomie“ nabáda človeka k tomu, aby sa polepšil a v budúcnosti sa
vyvaroval nevhodného jednania. Touto problematikou sa zaoberal už v dobe scholastiky
T.Akvinský a v dobe nemeckého osvietenstva I.Kant (A. Anzenbacher, 2001, s.82-83).
Vlastnosti svedomia je možné ovplyvniť výchovou. Ak si uvedomíme dve krajnosti,
medzi ktorými ale môže existovať široká škála odtieňov, sú to laxnosť a rigidita. Laxným
(pružným, voľným, či širokým) svedomím je vo všeobecnej rovine chápaná malá citlivosť na
16
podnety svedomia (pred a po čine). Ak neberieme do úvahy patológiu (defekt osobnosti
v zmysle anetickej psychopatie), potom je možné hľadať príčinu tohto javu predovšetkým
v pôsobené vonkajších vplyvov, pravdepodobne v pochybení vo výchove a to predovšetkým
v období detstva (pozri ontogenetická psychológia, obdobie vytvárania základov charakteru).
Tým ale nie je povedané, že by v neskoršom období ontogenetického vývoja už neexistoval
žiaden priestor pre možnú nápravu. V tomto kontexte je namieste aj otázka, či sa svedomie
môže mýliť. Pokiaľ vnímame, v súlade s vyššie uvedenými skutočnosťami, autonómne
svedomie ako poslednú morálnu inštanciu a meradlo našej motivácie I nášho jednania
a pokiaľ záleží dobro na zhode vôle so svedomím, čím sa stáva dobrou vôľou, javí sa takáto
otázka ako bezpredmetná. Z prísne morálneho hľadiska sa svedomie nikdy nemôže mýliť,
lebo je výlučným meradlom mravnosti. Pripúšťanie existencie mravne mylného či bludného
svedomia by viedlo ku zániku samostatného významu morality (J. Jankovský, 2003, s. 35).
Zodpovednosť (J. Kutnohorská, 2007, s.39) je veľmi dôležitý morálny princíp.
Koncepcia morálnej zodpovednosti je nadčasová a stále veľmi aktuálna. Mnohé etické kódexy
sa zameriavajú na zodpovednosť ako na centrálnu koncepciu morálky.
Zodpovednosť znamená konať podľa požiadaviek a noriem, takých ktoré majú
charakter povinnosti. Je to aj schopnosť zodpovedať otázku, prečo naše konanie bolo také aké
bolo, ale aj schopnosť odôvodniť svoje konanie.
Povinnosť sa často krát spája so zodpovednosťou. Povinnosť je nevyhnutnosť konať
podľa určitej morálnej normy. Povinnosť je podoba, ktorú nadobúda pre všetkých platná
mravná požiadavka vtedy, keď sa z nej stáva osobná úloha určitého jednotlivca vzhľadom na
jeho postavenie v určitej konkrétnej situácii. Osobnosť tu vystupuje ako aktívny subjekt
morálky, ktorý si sám uvedomuje morálne požiadavky a svojou činnosťou ich aj uplatňuje.
Svedomitosť (J. Vajda, 1995, s.56-57) znamená principiálnosť, t.j. neuhýbanie
problematickým situáciám. Svedomitosť znamená angažovanosť na strane spoločenského
dobra proti spoločenskému zlu. Čestnosť predstavuje takú líniu postupu v mravnom konaní,
ktorá odmieta dvojakosť, dvojtvárnosť a je teda predovšetkým pravdovravnosťou,
otvorenosťou, odmietnutím falošnosti a klamania. Čestnosť a poctivosť rovnako ako
svedomitosť žiada mravnú čistotu vo všetkých mravných dimenziách človeka. Poctivosť ako
svedomitosť predstavuje nevyhýbanie sa zložitým problémom, angažovanie sa za ľudskosť.
Tento princíp smeruje k osobnostným kvalitám človeka.
Princíp humanizmu je mnohorozmerný. Predstavuje lásku človeka k človeku,
predstavuje lásku a úctu k ľudstvu a preto i lásku a úctu k národu, k vlasti, k iným národom, či
etnikám. Je aj úctou k právam iných ľudí, rešpektom k slobode a osobnosti iného človeka,
17
jeho možností. Z humanizmu ako lásky človeka k človeku teda plynie vyzdvihnutie hodnoty
človeka, jeho života do čela hodnotovej pyramídy (J. Vajda, 1995, s.50).
Spravodlivosť a rovnosť v najpriamejšom zmysle znamenajú mieru rozdeľovania
hodnôt, mieru rozdeľovania pochvál, či odsúdení za dobrú či zlú činnosť. Spravodlivosť
a rovnosť predpokladajú ekvivalentnosť našej reakcie na dobro či zlo. Spravodlivosť či
rovnosť vyžadujú vzťah k rovnakým mravným skutočnostiam (J.Vajda, 1995, s.52-53).
Morálne hodnoty vyjadrujú funkčnosť vzťahov, procesov, vlastností atď. vo vzťahu
k človeku, ku úlohe, ktorú zohrávajú v našom živote javy, ktoré nás obklopujú a ktorými sa
obklopujeme. Základom každej hodnoty je schopnosť byť užitočným, uspokojovať niektorú
z potrieb človeka.
Univerzálne (multikultúrne) hodnoty možno rozdeliť do dvoch skupín, pričom
prvá skupina obsahuje základné pravidlá ľudského spolužitia, vytvorené počas morálneho
vývoja spoločnosti. Pramenia z ľudskej prirodzenosti a základných ľudských hodnôt.
Nájdeme ich skoro vo všetkých morálkach staročínskej, staroindickej i európskej. Sú to
elementárne morálne kvality ako úcta, šľachetnosť, sebaobetavosť, súcit, hrdosť, úprimnosť,
vernosť, dôvera, ohľaduplnosť, vzájomná pomoc, ctižiadostivosť, žičlivosť, zodpovednosť,
slušnosť, sebaovládanie a pod. Druhú skupinu tvoria morálne princípy, kategórie, ktoré sú
prejavom pôsobenia prirodzeného zákona ľudskosti, tvoria podstatný obsah morálneho
vedomia a sebauvedomenia osobnosti. V týchto princípoch sú vyjadrené najvšeobecnejšie
kritériá morálneho hodnotenia a majú určujúci význam v hodnotovom obsahu humanistickej
morálky, dobro, zlo, svedomie, povinnosť, česť, dôstojnosť, šťastie a zmysel života,
zodpovednosť, spravodlivosť.
2) Morálne vzťahy
Morálne vzťahy sú fixáciami hodnôt v spoločnosti a v tejto podobe vytvárajú kostru
existujúcej morálky. Ľudia sa rodia do určitých morálnych vzťahov. Morálne vzťahy vo svojej
štruktúre predstavujú vzťahy medzi ľuďmi, t.j. vzťah človeka k sebe, k iným ľuďom,
k sociálnej skupine, spoločnosti. Morálne vzťahy majú subjektívno – objektívny charakter.
Morálne vzťahy sú vzťahmi, v ktorých sa odráža dobro či zlo, spravodlivosť či
nespravodlivosť, čestnosť či nečestnosť a pod.
3) Morálna činnosť
18
Všeobecne možno povedať, že z aspektu morálky treba ľudskú činnosť rozdeliť na činy
s morálnym významom, v ktorých sa premieta hodnotový vzťah k iným ľuďom, uznanie
významu ich záujmov, ich dôstojnosti, ich osobnosti a na druhej strane činy, ktoré takéto
zázemie nemajú a sú len obyčajnými operáciami (zalievanie kvetov ap.). Morálna činnosť je
charakterizovaná prítomnosťou voľby, t.j. slobodou morálneho výberu a dobrovoľnosťou
konania.
2.1.2 MORÁLNE KONANIE
V antropologickom a bežnom zmysle „koná“ ten, kto nielen reaguje, ale sám od seba
niečo robí alebo sa chystá urobiť, tzn. s vedomím „koná“ a „pracuje“. Filozofická
antropológia si kladie otázku do akej miery rastliny, zvieratá alebo stroje, ktoré sa riadia
impulzmi, podnetmi sa môžu „správať ?“ Odpovede na túto otázku poskytuje teológia, už
ľudia majú dušu, inak by nikto nemohol hrešiť. Vo filozofii sa ľuďom pripisuje schopnosť
niečo chcieť (vôľa); alebo racionalita, niečo si premyslieť; alebo sebavedomie (reflexia),
pozorovať sa sám, byť si vedomí svojho vedomia, čo zvieratá nemajú; alebo v rámci
filozofickej estetiky, schopnosť vytvoriť niečo krásne. Podľa B. Spinozu sú vôľa a intelekt
jedno a to isté ( lat. Voluntas atque intellectus unum et idem sunt).
Pojem konanie, sociálne konanie sa stal základným pojmom sociológie. Konanie je
kľúčovým pojmom motivačnej psychológie, jej teórie si zakladajú na dosiahnutí cieľa a
vychádzajú z toho, že ľudia si stanovujú určité ciele, podľa ktorých potom regulujú svoje
správanie. Či sa nejaký cieľ dosiahne závisí od toho do akej miery sa prežíva ako želateľný a
splniteľný.
Úmysel a dobrovoľnosť
Konanie sa líši od udalostí (javov), tým, že jeho príčinu nehľadáme na základe ďalšej
udalosti, ale na základe úmyslu (cieľa, zámyslu) konajúceho. Úmysel (lat. intentio) je aktom,
ktorý treba odlišovať od samotného konania. Základom nejakého plánovaného konania je
úmysel. Konáme teda tak, ako sme si predtým predsavzali. Pojem úmysel je potrebné
odlišovať od pojmu dobrovoľnosť. Dobrovoľnosť je vlastnosťou, ktorá samotná patrí ku
konaniu. Pojem dobrovoľnosť je širší ako pojem úmysel; pretože zahŕňa aj spontánne
konanie, pri ktorom nie je možné viac hovoriť v úzkom slova zmysle o úmysle.
19
Konanie je vtedy „dobrovoľné“, ak sa uskutoční s vedomím a vôľou (odhodlaním).
• „Vedomie“ ako podmienka dobrovoľnosti
Nevedomosť môže dobrovoľnosť prekryť a to v prípade, ak sa konajúca osoba
oboznámila s možnými dôsledkami svojho konania, avšak konala úplne opačne. Ak však
konajúci bol oboznámený s normami a dôsledkami konania, je zodpovedný za to, ak ich
poruší (lat. ignorantia crassa alebo supina). Nemožno ospravedlniť také konanie, ktoré
vedome ignoruje konflikt vo vzťahu ku normám (lat. ignoratia affectata) a teda ak človek
s vedomím ignoruje informovať sa o zákonoch a to práve preto, aby bolo možné povedať, že
tieto zákony mu neboli známe.
• „Chcenie“ ako podmienka dobrovoľnosti
Aby bolo možné zhodnotiť konanie človeka je potrebné brať do úvahy do akej miery takto
konať chcel a aký bol úmysel tohto konania. To predpokladá, že prinajmenšom konajúci
zastával názor, že uskutočnenie jeho úmyslu bolo by možné, tzn. že výsledok jeho konania by
mohol byť podmienený kauzálne. Ak je konajúci pod tlakom zvonku, prestáva existovať táto
dobrovoľnosť.
2.2 ETIKA AKO FILOZOFICKÁ DISCIPLÍNA
Etika naznačuje predpoklady, možnosti a dôsledky určitých spôsobov správania
a konania. Pomáha lepšie pochopiť morálne hodnoty, prijímať a zdôvodňovať rozhodnutia.
Dejiny etiky predstavujú hľadanie základného princípu, ktorý by ľuďom umožnil rozlíšiť dobro
od zla, morálne od nemorálneho. Centrálnym problémom etiky sú motívy, metódy a dôsledky
ľudského konania.
Etika ako filozofická disciplína sa delí na deskriptívnu a preskriptívnu etiku a metaetiku
(F. Ricken, 1995, s. 14, M.Thompson, 2004, s. 11-12, H. Ganthaler, 2006).
1) Deskriptívna (empirická) etika sa zaoberá popisovaním a objasňovaním
morálnych názorov, postojov a konaní v ich faktickej podobe. Táto etika je súčasťou
psychologických, sociálnych a historických výskumov a z tohto dôvodu nepredstavuje
filozofickú disciplínu. Ak vo všeobecnom chápaní definujeme etiku ako filozofickú
reflexiu morálky, potom morálku chápeme ako celostnosť všetkých noriem a ideálov dobrého
a spravodlivého života, ktorý sa predpokladá u človeka alebo spoločnosti. Táto reflexia môže
prebiehať rôznym spôsobom. Ak je namierená na čo možno najprecíznejšie empirické
20
podchytenie a opísanie skutočnej morálky hovoríme o deskriptívnej etike. Táto disciplína je
príbuzná s inými empirickými disciplínami ako psychológiou morálky, sociológiou morálky,
etnológiou atď.
2) Preskriptívna (normatívna) etika je filozofickou disciplínou, ktorej predmetom je
stanovenie kritérií podmienok konania, tzn. za akých podmienok je možné, dovolené, nutné
prikázané, resp. zakázané konanie. Teda ak reflexia morálky nie je založená na empiricko –
deskriptívnom alebo historicky vysvetľujúcom spôsobe, ale jej cieľom je zdôvodnenie a ako aj
kritický postoj ku konaniu človeka, potom hovoríme o normatívnej etike, ktorá sa zaoberá
taktiež morálne dobrým, resp. morálne zlým. Samotná preskriptívna etika sa delí na:
a) Teóriu noriem, tzn. teóriu správneho konania. V rámci teórie noriem poznáme
nasledovné prípady etického uvažovania;
• teleologické teórie, ktoré považujú za rozhodujúce kritérium morálneho konania
účel, či výsledok, napr. utilitarizmus. Morálne konanie zdôvodňujú tzv.
"mimomorálnou" hodnotou akou môže byť napr. moc, radosť, slasť, kvalita
života ap.,
• deontologické teórie, ktoré považujú za rozhodujúce kritérium záväznosť
morálnej normy. Deontologické teórie sa odvolávajú na čisté konanie, na to čo
má byť, teda ako máme konať. V tejto súvislosti rozlišujeme medzi
deontologickým konaním, rozhodovaním na základe existujúcej situácie
(situačná etika), to je charakteristické napr. pre filozofiu existencie a
deontologickými pravidlami, tzn. všeobecne platnými pravidlami, s ktorými sa
stretávame u I.Kanta, tzv. etický formalizmus.
b) Teóriu hodnôt, tzn. dobra. V teórii hodnôt je rozhodujúce to, čo sa berie za základ
pojmu dobra. Môže to byť šťastie, blaženosť ap. Je potrebné zdôrazniť, že pojem šťastie
sa používa vo viacerých významoch, na označenie úspešného, dobrého života, v ktorom
nechýba nič podstatné „životné šťastie“ gr. eudaimonia , na označenie výhodných
životných podmienok „náhodné šťastie“ gr. eutychia, na označenie blahobytu, šťastie
ako blaženosť, slasť, radosť gr. hédone.
Ak sa preferuje šťastie ako blaženosť, slasť ide o teóriu, ktorá sa nazýva
hédonizmus. Epikuros vyzdvihoval ataraxiu, ktorú chápal ako stav duševného
kľudu, pokoja. V etike odôvodňuje rozumnú rozkoš, založenú na vyhýbaní sa
trápeniu a dosiahnutiu spokojného a radostného duševného stavu,
najrozumnejším stavom človeka nie je činnosť, ale pokoj, ataraxia. Podľa
21
predstaviteľov klasického utilitarizmu J.Bentham, J.S. Mill, je úžitok skutku
kritériom mravnosti a neexistuje u človeka teleos a teda neexistujú žiadne
objektívne normy, aby sa dalo konštatovať, či človek je šťastný, blažený. To
vedie ku subjektivizácii pojmu šťastia, týka sa len konkrétneho človeka, len on
môže zhodnotiť, či je šťastný alebo nie. Ľudské konanie je motivované výlučne
snahou získať slasť a vyhnúť sa strasti. V konečnom dôsledku sa etika stáva
umením žiť. Jej úlohou je určiť pravidlá, ktoré v zmysle pozitívneho kalkulu
slasti a strasti umožňujú podľa možnosti čo najslastiplnejší život.
Ak sa berie do úvahy šťastie ide o teóriu nazývanú eudaimonizmus. Šťastie ako
hodnotu vyzdvihoval Platón a Aristoteles. Šťastie sa tradične považuje za
konečný cieľ života človeka. Pre oboch filozofov je šťastie dôsledkom
uskutočnenia noriem, ktoré ako teleos, cieľ existujú v človeku. Šťastným
človekom je ten, kto koná rozumným spôsobom.
úsilie o vlastný rozvoj ľudstva je predmetom teórie perfekcionizmu.
c) Metaetika sa zaoberá skúmaním logických, sémantických a pragmatických štruktúr
morálnych výpovedí. Morálne výpovede nadobúdajú význam vtedy, ak poznáme
viaceré, rozdielne systémy normatívnej etiky. Metaetika sa v prvom rade zaoberá
skúmaním praktickej argumentácie prostriedkami modernej analytickej filozofie
jazyka.
2.3 APLIKOVANÁ ETIKA
Podobne ako mnohé iné disciplíny i etika sa v priebehu vývoja diferencovala a členila
a tak v súčasnosti poznáme viaceré teoretické a praktické (aplikované) etické disciplíny.
Pod aplikovanou etikou rozumieme aplikáciu jednotlivých etických princípov alebo
teórií noriem a hodnôt na konkrétne problematické prípady a konfliktné situácie v rôznych
oblastiach života. Pre tieto rozličné oblasti využitia sa etablovalo niekoľko samostatných
čiastkových disciplín aplikovanej etiky, na ktoré sa v súčasnosti aplikovaná etika delí. Od
lekárskej etiky, etiky životného prostredia, etiky politiky, etika práva a etiky jednotlivých
profesií vedcov, výskumníkov, lekárov, nemocničného personálu, sudcov, psychoterapeutov,
žurnalistov atď. až ku podnikateľskej etike. Aplikovaná etika a jej čiastkové disciplíny sú
v posledných desaťročiach najviac expandujúcimi oblasťami.
22
Aplikovaná etika, taktiež praktická etika sa zaoberá využívaním morálnych princípov
normatívnej etiky, ktoré sa týkajú konkrétnych konfliktných prípadov a rozhodnutí. Prvé
zverejnenia tejto novej čiastkovej oblasti etiky v začiatku osemdesiatych rokov minulého
storočia sa týkali etických problémov medicíny, genetického inžinierstva (M. Amerbauer, 2000,
s.70).
Aplikovaná etika (V. Gluchman, 1994, s.141) pochopená v širšom význame je vlastne
etika, ktorá skúma etické aspekty, prípadne pokúša sa aplikovať etické uvažovanie na
akýkoľvek problém osobný alebo spoločenský, akékoľvek správanie, či prax. Užšie chápanie
aplikovanej etiky znamená, že je to odvetvie praktického uvažovania, v ktorom etické dôvody,
pravidlá, princípy, ideály a hodnoty sú použité k hodnoteniu správania jednotlivcov alebo
skupín. Aplikovaná etika zahŕňa aplikáciu etickej reflexie prípadov praktického záujmu. Je skôr
situačná než abstraktná, to znamená, že pracuje s aktuálnym prípadom, v ktorom sa mravný
subjekt musí rozhodnúť a konať. Aplikovaná etika tiež zahŕňa profesijné etiky, čiže reflektuje
etické aspekty pohľadov a problémov, ktoré vznikajú v rámci určitých povolaní, v medicíne,
podnikaní atď.
BIBLIOGRAFICKÉ ODKAZY (2)
23
AGAFONOVÁ, Mária (2006): Etika. Košice: Technická univerzita v Košiciach. Katedra spoločenských vied. 70 s.AMERBAUER, Martin (2000): Erste Schritte in der Philosophie. Eheit 6: Angewandte Ethik. [cit. 16.02.2008]. Dostupné na internete < http://.ubs.sbg.ac.at/poeple/Philo6.pdf >ANZENBACHER, A.(2001): Úvod do etiky. Praha: Academia 2001. 292 s. ISBN 80-200-0917-5. DOKULIL, Miloš (2000): Etika a morálka. In: Teoretické otázky etiky. Etika I.(Ed. V.Gluchman, M. Dokutil). Prešov: LIM. 163 s. ISBN 80 967778 7 4.Ethische Disziplinen. [cit. 13.01.2006]. Dostupné na internete < http://upload.wikimedia.org/wikipedia/de/c/c5/Ethische_Disziplinen.png > FILLOVÁ, Dagmar (1989): „Genetic engineering“ und die Verantwortung des Naturwisenschaftlers – Zur Analyse der Diskussionen um ethische Ptrobleme der Biowissenschaften in der DDR und ČSSR seit Anfang der 70er Jahre. (Dissertation A).GANTHALER,Heinrich: Angewandte Ethik. [cit. 05.05.2006]. Dostupné na internete < http://www.sbg.ac.at/fae/angewandte_ethik/angewandte_ethik.html >GLUCHMAN, Vasil (1994): Úvod do etiky. Prešov: Univerzum. 182 s. ISBN 80 967001 2 X. JANOTOVÁ, Helena a kol. (2005): Profesijná etika. Praha: EUROLEX BOHEMIA. 96 s. ISBN 80 86861 43 2. KÁNSKY, Jiří (2000): Význam a úloha princípů a norem v etikce a morálce. In: Teoretické otázky etiky. Etika I.(Ed. V.Gluchman, M. Dokutil). Prešov: LIM. 163 s. ISBN 80 967778 7 4.KORCOVÁ, Magdaléna a kol. (2008): Zdravotnícka etika. In: KOPECKÁ, Katarína, KORCOVÁ, Magdaléna a kol.: Zdravotnícka etika. Bratislava: Osveta. 119 s. ISBN 978-80-8063-278-6. KOVAĽOVÁ, Daniela (2004): Aplikované etiky II. Bioetika a medicínska etika. Banská Bystrica: UMB, Fakulta humanitných vied. 76 s. ISBN 80 8055 996 1. KUTNOHORSKÁ, Jana (2007): Etika v ošetřovatelství. Praha: GRADA. 163 s. ISBN 978 80 247 2069 2. RICKEN, Friedo (1995): Obecná etika. Praha: OIKÚMENÉ. 165 s. SMOLKOVÁ, Eva (2007): Bioetika. Otázky, problémy, súvislosti. Bratislava: Infopress. ISBN 80 854 402 80 2. 112 s.ŠOLTÉS, Ladislav (1998): Medicínska etika, bioetika a právo. In: GLASA, Jozef, ŠOLTÉS, Ladislav a kol.: Ošetrovateľská etika. Martin: Osveta. 211 s. ISBN 80 217 0594 -9. THOMPSON, Mel (2004): Přehled etiky. Praha: Portál. 167s. ISBN 80 7178 806 6. VAJDA Ján (1995): Etika. Nitra: ENIGMA. 203 s. ISBN 80-85471-23-X.
PRÍLOHY
Príloha č. 1 HIPPOKRATOVA PRÍSAHA (Hippocratis iusiurandum)
24
Prisahám pri Apolónovi, bohu lekárstva, pri Aeskulapovi, Hygiei a Panacei, aj pri
všetkých bohoch a bohyniach a dovolávam sa ich svedectva, že túto prísahu a tieto záväzky
budem podľa svojich síl a svedomia poriadne dodržiavať:
Svojho učiteľa v tomto umení si budem rovnako ctiť ako vlastných rodičov a vďačne
mu ponúknem všetko potrebné, ak si to vyžiada nevyhnutnosť. Jeho potomkov budem
pokladať za vlastných bratov, a keď sa budú chcieť vyučiť tomuto umeniu, vzdelám ich bez
nárokov na odmenu aj akékoľvek záväzky. Svojim synom aj deťom svojho učiteľa aj žiakom,
ktorí sa slávnostne zaviazali lekárskou prísahou, umožním, aby sa zúčastňovali na výučbe
a na prednáškach, aj na celej vede. Nikomu však inému. Spôsob svojho života zasvätím podľa
vlastných síl a svedomia úžitku chorých a budem ich ochraňovať pred každou krivdou
a bezprávím. Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám nikdy na
to nedám podnet. Nijakej žene nepodám prostriedok na vyhnanie plodu. Svoj život a svoje
umenie vždy budem chrániť v čistote a udržím ich bez akejkoľvek viny. Sám neuskutočním
rez u nijakého chorého, ktorého trápia kamene, ale odovzdám ho do rúk mužom skúseným
v tomto odbore. Nech vkročím do akéhokoľvek domu, vojdem ta len s úsilím pomôcť chorým
a budem sa vyhýbať každému podozreniu z bezprávia alebo hocijakého ublíženia. Zrieknem
sa túžby po zmyslových pôžitkoch či so ženami alebo s mužmi, či so slobodnými alebo
s otrokmi. Keď pri svojej lekárskej praxi zbadám alebo vypočujem niečo, čo by malo zostať
tajomstvom, o súkromnom živote ľudí všetko zamlčím a ako tajomstvo uchovám.
Ak budem túto prísahu dodržiavať a poriadne spĺňať, nech sa mi dožičí žiť navždy
šťastne, nech sa dožijem úcty všetkých ľudí a nech sa radujem z plodov svojho umenia. Ak ju
však poruším a poškvrním, nech sa mi stane pravý opak.
ORAVEC, Tomáš (1997): Hippokratove rady. Bratislava: Nestor. ISBN 80-88801-11-7. S. 347-351.
Príloha č. 2 ŠTRUKTÚRA MORÁLKY
25
Zdroj: Autor Dagmar Fillová
Morálne city Morálne normy
Morálne princípy Morálne hodnoty
Morálne vedomie
Morálne vzťahy
Morálna činnosť
26