1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e...

26
U N I V E R Z I T A T R E T I E H O V E K U V K O Š I C I A C H D. Fillová : FILOZOFIA A ETIKA V ŽIVOTE ČLOVEKA 1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ ETIKY Etika z gréckeho ήθος ethos, lat. mos je jednou zo základných filozofických disciplín. Je úzko spätá s filozofiou, keďže ide o človeka, jeho vzťah k svetu, spoločnosti a iným ľuďom. Aristoteles (384-322 pred n.l.) sa problematikou etiky zaoberal v dielach Etika Nikomachova 1 (gr. Ethika Nikomacheia, lat. Ethica Nicomachea), tento spis vznikol v Lykaione v rokoch 335-323 pred n. l. a Etika Eudemova 2 (gr. Ethika Eudemeia, lat. Ethica Eudemica), tento spis Aristoteles napísal ešte pred Etikou Nikomachovou. Obe tieto diela predstavujú prvé obsiahlejšie vedecké pojednanie o etike. Aristoteles považoval etiku za samostatnú filozofickú disciplínu a označil ju ako praktickú filozofiu, práve z dôvodu, že ťažiskom jej záujmu je ľudské konanie. Zo všeobecných filozofických poznatkov odvodzuje praktické pravidlá pre konanie ľudí. Etika je podľa Aristotela učením o mravnosti a súčasne mravnosť sama (Aristoteles, 1979). Starorímsky rečník a filozof Cicero (J.Vajda, 1995, s. 13) prekladajúc Aristotelovo ethikos utvoril prídavné meno moralis na označenie charakteru, mravu. Neskôr vzniklo slovo moralitas, ktoré označovalo vedu o mravnosti. V bežnom živote, ale aj v odborných kruhoch a literatúre sa veľmi často zamieňajú pojmy etika a morálka, príčinou je ich etymologická zhoda. Grécke slovo ethos bolo pôvodne mnohovýznamové a znamenalo miesto pobytu, miesto kde sa býva, miesto kde sa človek udomácnil, ale aj mrav, obyčaj, zvyk ako aj spôsob myslenia. Podobne aj latinské slovo mos, 1 Etika Nikomachova má desať kníh, v ktorých Aristoteles pojednáva o dobre. Pre človeka je šťastím najvyššie dobro, ktoré spočíva v uplatňovaní sa najvyššej cnosti (Kniha I), Kniha II obsahuje Aristotelovo učenie o cnosti vôbec a o strede medzi nadbytkom a nedostatkom, pričom stred (gr. mesotes) je normou mravného konania. Nosnou problematikou Knihy III sú podmienky mravného konania, poznanie, sloboda. Kniha V sa zaoberá úvahami o jednotlivých mravných cnostiach ako statočnosť, osvietenosť, veľkorysosť, spravodlivosť. Cnostiam umu a múdrosti, mravnému konaniu je venovaná Kniha VI. Rozborom vášní sa Aristoteles venuje v Knihe VII, Ďalšie Knihy VIII-IX pojednávajú o priateľstve. Kniha X opisuje šťastný život. Šťastie spočíva v podstate v aktivite teoretického umu, ale predpokladá cnosti a vonkajšie podmienky, ako zdravie a majetok. Aristoteles podčiarkuje, že cieľom etiky nie je poznanie, lež konanie. Preto je etika praktickým vedením, ktoré nemôže dospieť k dokonalej presnosti, čo vyplýva z toho, že jej predmet je premenlivý. 2 Etika Eudemova obsahuje osem kníh, Kniha I pojednáva o predmete a metóde etiky, skúma podmienky ľudského šťastia. Najvyššie blaho človeka nie je vopred dané, tvrdí Aristoteles na rozdiel od Platóna, človek ho musí sám uskutočniť, blaženosť je ľudského pôvodu. V Knihe II rozvíja pojednanie o eudaimonii a rozoberá cnosť ako takú. Činnosť je lepšia ako pasivita. Duša dosiahne šťastie vtedy, keď dokáže uplatniť svoje cnosti. Stred platí ako norma dobrého. Kapitoly III – VI sú venované skúmaniu jednotlivých cností . Knihy VII – VIII zodpovedajú Etike Nikomachovej. 1

Transcript of 1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e...

Page 1: 1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e t i e h o v e k u v k o Š i c i a c h d. fillová : filozofia a etika v Živote Človeka 1 antickÁ

U N I V E R Z I T A T R E T I E H O V E K U V K O Š I C I A C H

D. Fillová : FILOZOFIA A ETIKA V ŽIVOTE ČLOVEKA

1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ ETIKY

Etika z gréckeho ήθος ethos, lat. mos je jednou zo základných filozofických disciplín.

Je úzko spätá s filozofiou, keďže ide o človeka, jeho vzťah k svetu, spoločnosti a iným

ľuďom. Aristoteles (384-322 pred n.l.) sa problematikou etiky zaoberal v dielach Etika

Nikomachova1 (gr. Ethika Nikomacheia, lat. Ethica Nicomachea), tento spis vznikol

v Lykaione v rokoch 335-323 pred n. l. a Etika Eudemova2 (gr. Ethika Eudemeia, lat. Ethica

Eudemica), tento spis Aristoteles napísal ešte pred Etikou Nikomachovou. Obe tieto diela

predstavujú prvé obsiahlejšie vedecké pojednanie o etike.

Aristoteles považoval etiku za samostatnú filozofickú disciplínu a označil ju ako

praktickú filozofiu, práve z dôvodu, že ťažiskom jej záujmu je ľudské konanie. Zo

všeobecných filozofických poznatkov odvodzuje praktické pravidlá pre konanie ľudí. Etika je

podľa Aristotela učením o mravnosti a súčasne mravnosť sama (Aristoteles, 1979).

Starorímsky rečník a filozof Cicero (J.Vajda, 1995, s. 13) prekladajúc Aristotelovo

ethikos utvoril prídavné meno moralis na označenie charakteru, mravu. Neskôr vzniklo slovo

moralitas, ktoré označovalo vedu o mravnosti.

V bežnom živote, ale aj v odborných kruhoch a literatúre sa veľmi často zamieňajú

pojmy etika a morálka, príčinou je ich etymologická zhoda. Grécke slovo ethos bolo pôvodne

mnohovýznamové a znamenalo miesto pobytu, miesto kde sa býva, miesto kde sa človek

udomácnil, ale aj mrav, obyčaj, zvyk ako aj spôsob myslenia. Podobne aj latinské slovo mos,

1 Etika Nikomachova má desať kníh, v ktorých Aristoteles pojednáva o dobre. Pre človeka je šťastím najvyššie dobro, ktoré spočíva v uplatňovaní sa najvyššej cnosti (Kniha I), Kniha II obsahuje Aristotelovo učenie o cnosti vôbec a o strede medzi nadbytkom a nedostatkom, pričom stred (gr. mesotes) je normou mravného konania. Nosnou problematikou Knihy III sú podmienky mravného konania, poznanie, sloboda. Kniha V sa zaoberá úvahami o jednotlivých mravných cnostiach ako statočnosť, osvietenosť, veľkorysosť, spravodlivosť. Cnostiam umu a múdrosti, mravnému konaniu je venovaná Kniha VI. Rozborom vášní sa Aristoteles venuje v Knihe VII, Ďalšie Knihy VIII-IX pojednávajú o priateľstve. Kniha X opisuje šťastný život. Šťastie spočíva v podstate v aktivite teoretického umu, ale predpokladá cnosti a vonkajšie podmienky, ako zdravie a majetok. Aristoteles podčiarkuje, že cieľom etiky nie je poznanie, lež konanie. Preto je etika praktickým vedením, ktoré nemôže dospieť k dokonalej presnosti, čo vyplýva z toho, že jej predmet je premenlivý. 2 Etika Eudemova obsahuje osem kníh, Kniha I pojednáva o predmete a metóde etiky, skúma podmienky ľudského šťastia. Najvyššie blaho človeka nie je vopred dané, tvrdí Aristoteles na rozdiel od Platóna, človek ho musí sám uskutočniť, blaženosť je ľudského pôvodu. V Knihe II rozvíja pojednanie o eudaimonii a rozoberá cnosť ako takú. Činnosť je lepšia ako pasivita. Duša dosiahne šťastie vtedy, keď dokáže uplatniť svoje cnosti. Stred platí ako norma dobrého. Kapitoly III – VI sú venované skúmaniu jednotlivých cností . Knihy VII – VIII zodpovedajú Etike Nikomachovej.

1

Page 2: 1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e t i e h o v e k u v k o Š i c i a c h d. fillová : filozofia a etika v Živote Človeka 1 antickÁ

mores malo viacero významov ako napríklad charakter, obyčaj, mrav, pravidlo, príkaz, zákon,

vzor, poriadok (K.Kopecká, 2008 s. 11, J. Jankovský, 2003, s.21).

Aj vzhľadom k mnohovýznamnosti obidvoch pojmov, je potrebné ich vymedziť a teda

pod morálkou budeme rozumieť normatívnu reguláciu správania sa ľudí, ich mravy,

predstavy o dobre a zle, ich morálny svet, pod etikou zase vednú disciplínu, ktorá práve túto

morálku skúma ako spoločenský fenomén. Etika (J. Jankovský, 2003, s.22) je teóriou

morálky, teda filozofickou disciplínou skúmajúcou morálku, poprípade morálne relevantné

chovanie a jeho normy. Etika (F.Ricken, 1995, s.14) sa nepýta, ako sa ľudia chovajú, ale ako

sa chovať majú; nepýta sa, či sa nejaký spôsob jednania považuje za správny, ale či správny

je.

1.1 ETIKA V OBDOBÍ ANTIKY

Ľudstvo muselo prekonať rámec živelného regulovania vzťahov a tak vytvoriť priestor

pre morálku. Morálka je historickým javom, to znamená, že každá historická spoločenská

forma, v ktorej existujú špeciálne materiálne a duchovné podmienky, má svoju typickú

morálku, ktorá sa líši od morálny iných spoločností. Morálka nie je niečo statické, podlieha

procesu vývoja.

Už v gréckej mytológii nachádzame určité predstavy o usporiadaní vzťahov. Zvyčajne

sú podané formou rozprávok, prísloví, porekadiel, prepletené s náboženskými predstavami.

Hésiodos3 vyjadril mravné ponaučenia ako Drž sa pravdy!, Všetko s mierou!, Ovládaj

rozkoš!, Ovládaj hnev!, Konaj správne!, Poznaj sám seba!, Čo považuješ za zlé u blížneho,

nekonaj sám!

Etický rozmer dobrého života a konania (Ch.Horn, 1998, s. 13) sa líši od

mytologického, v antických etických textoch sa uvádzajú určité pozície argumentačne, bez

ohľadu na autority a tradície. Niečo majú tieto texty ale spoločné s predfilozofickými

formami, majú odporúčajúci a poradný charakter. Inak povedané, slúžia ako návod

praktického života pre určitých adresátov.

3 Hésiodos (1950) v poučnej básni Práca a dni napísal: Sama Spravodlivosť je panna a Diova dcéra, milá a vážená bohom, ktorým patrí vysoký Olymp. Keď sa jej niekto neurvalo a potupne dotkne, ihneď k Diovi otcovi si sadne a Kronovcovi povie o zmýšľaní tých nehodných ľudí a nakoniec pyká obec za viny sudcov, čo chovajú úmysly škodné, právo prekrúcajú a vyrieknu nálezy krivé.Najlepší zo všetkých je ten, kto na všetko sám od seba dôjde, uvažujúc dobre, čo bude potom a nakoniec lepší; dobrý je však i ten, kto počúvne dobrého radcu; kto ale na nič nepríde sám ani k srdcu nechce radu iného vziať, ten človek už k ničomu nie je.

2

Page 3: 1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e t i e h o v e k u v k o Š i c i a c h d. fillová : filozofia a etika v Živote Človeka 1 antickÁ

Skutočné dejiny etiky (K.Kopecká, 2008 s. 14) začínajú až nástupom filozofie, teda

v období, keď si človek už uvedomuje svoje miesto v živote, jeho zmysel, umenie života,

problematiku dobra a zla, spravodlivosti a nespravodlivosti a pod. Etická problematika sa

v antickom svete nezjavuje ako samostatná, je úzko spojená s predstavami filozofov o svete,

o kozme, je prepletená s kozmologickou problematikou. Možno konštatovať, že etická

problematika je zo začiatku pohltená prírodnou problematikou. Inak povedané, zákony

morálky sú tie isté ako zákony kozmu. Videnie vecí kozmických a ľudských splýva. Tak

napríklad u Anaximandra kozmické objekty podliehajú vyššiemu poriadku vzniku a zániku

a ten je spojený s predstavou bezprávia a následného trestu, teda ľudské sa mieša

s kozmickým. Aj u Herakleita4 zákon večného zápasu protikladov platí rovnako pre prírodu

ako pre ľudí.

Demokritos vyvodzuje mravné idey z ľudskej prirodzenosti, v etike sa stal hlásateľom

rozkoše, hedonizmu5. Dobrom, o ktoré sa máme usilovať je to, čo nám poskytuje rozkoš a čo

nás zbavuje utrpenia. Podľa Demokrita (J.Legowicz, 1971, s. 80) každý nosí v sebe a vo

svojom srdci svoje šťastie a sám je tvorcom svojej biedy, čo závisí od toho, či je verný, alebo

či sa spreneveril svojim povinnostiam. Len dobro sa stotožňuje s pravdou a len ono je

spoločným cieľom všetkých ľudí, kým potešenie nachádza každý v inom. Teda šťastie je

v človeku samom a v okolitom svete, mimo ktorého neexistuje nič a ktorý sám môže zaručiť

harmóniu a pokoj duše.

Etiku (K.Kopecká, 2008 s. 14,15) vo vlastnom slova zmysle začínajú rozvíjať až

sofisti. Oni totiž sa začali odvracať od kozmu smerom k človeku. Sofistami začína

autoreflexia človeka, čím sa vytvára predpoklad rozvoja etiky. Prvým etickým problémom,

ktorý sofisti nastoľujú, je problém, či mravné javy vznikli ľudským pričinením, alebo sú dané

od prírody. Nastoľujú problematiku kladnej a zápornej hodnoty, dobra a zla a v súvislosti

s tým problém relatívnosti. Pre niektorých je čosi dobrom, pre iných to môže byť zlom, smrť

všeobecne chápaná ako zlo, pre hrobára je „dobrá“, má z nej úžitok. Sofisti (Ch.Horn, 1998, s.

23) spolu so Sokratom prvý raz v dejinách ponúkli širokým masám obyvateľstva, aby sa

začali zamýšľať nad primeraným spôsobom života. Sofisti sa však ešte úplne neoslobodili od

témy kozmu, naopak Sokrates sa zaoberal výlučne „ľudskými záležitosťami“. V každom

prípade šlo o epochálnu zmenu vo filozofii, ktorá spočívala v tom, že ako sofisti, tak aj

Sokrates vystupovali verejne a boli ako učitelia k dispozícii všetkým slobodným aténskym

občanom.

4 Herakleitos: „Ľudia by nepoznali meno právo, keby nebolo bezprávie“. „Dobro a zlo je jedno. Lekári, keď režú a pália, sťažujú sa, že nedostávajú primeranú odmenu, keď to robia“ (M. Suchý, V. Jaksicsová, 1991, s. 25).5 Hedoné, gr. - rozkoš, potešenie, slasť.

3

Page 4: 1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e t i e h o v e k u v k o Š i c i a c h d. fillová : filozofia a etika v Živote Človeka 1 antickÁ

Dôležitý medzník etického myslenia obdobia antiky je spojený s obdobím gréckej

filozofie antického obdobia a jeho predstaviteľmi Sokratom, Platónom a Aristotelom. Etický

odkaz Sokrata6 nachádzame v dielach jeho žiakov a predovšetkým v dielach Platóna. Sokrates

umiestnil do centra svojho skúmania človeka a svet ľudských záležitostí, starostlivosť o dušu.

V živote je najhlavnejšie to, aby sme sa mravne zdokonaľovali. Základom jeho filozofie je

postulát Poznaj sám seba, to znamená, že mravnosti sa dá naučiť. Jeho etika je racionalistická,

podľa neho zlé skutky vznikajú len neznalosťou a nikto nie je zlý z dobrej vôle. Pred stratou

ľudskosti je možné sa ochrániť hlasom svedomia.

Platón na postave Sokrata uvádza ideál sebapoznania a primeraného sebahodnotenia.

Veľký význam zohráva nápis na Apolónovom chráme v Delfách „Poznaj sám seba“(gr.

gnôthi seauton). „Neviem ešte podľa tohto nápisu v Delfách poznať sám seba; preto sa mi zdá

smiešne, keď ešte toto neviem, skúmať cudzie veci. Preto teda nechávam tieto veci byť

a veriac tomu, čo sa o nich všeobecne myslí, skúmam, ako som práve povedal, nie ich, ale

sám seba...“ (Platón, 1993, III 229 e, 230). Možno povedať, že Sokrates (asi 470-399 pred

n.l.) nabáda človeka k „slobode“, ktorý koná dobro kvôli sebe samému. Stredobodom je

pritom mravná osobnosť, neochvejne pevná sama v sebe.

Perom Platónovým odmieta Sokrates relativizmus sofistov a vo veciach hľadá

všeobecnosť ako potvrdenie stability a platnosti nášho poznania. Platón odmieta hedonistické

dobro. Usudzuje, že ak je slasť najvyšším dobrom, nepotrebujeme už rozum. Podľa neho je

treba odmietnuť spojenie slasti so zmyslovosťou. Idea dobra je nadradená aj bohom. Oni sú

len strážcami dobrého spávania sa ľudí. Nie sú zdrojom dobra. Náboženstvo je pokladané za

potrebné. Za najvyššiu mravnú autoritu v človeku uznáva gr. daimonion, vnútorný varovný

hlas, hlas svedomia.

Sokrates zotrval vo svojom presvedčení o cnostnom živote aj v najťažšej chvíli vo

svojom živote, keď bol odsúdený na smrť za bezbožnosť a zvádzanie mládeže. Odmieta

prosiť o pomoc. Zdráha sa utiecť, hoci jeho sudcovia s útekom počítajú a neprekazili by ho,

nechce sa vyhnúť svojmu osudu. Platón v dialógu Faidón urobil z umierajúceho Sokrata

dojímavý pomník, opisuje deň Sokratovej smrti. Priatelia ráno prichádzajú, aby posledný deň

vo väzení strávili so svojím majstrom, pretože večer musí Sokrates vypiť čašu s jedom.

6 Sokrates sa každodenne pohybuje v uliciach a námestiach Atén oblečený jednoducho, takmer úboho. Sprevádza ho zástup žiakov, medzi ktorými je veľa chlapcov z popredných aténskych rodín. Učí bezplatne a žije z pohostinnosti svojich žiakov a priateľov. Sokratovo vyučovanie pozostáva z rozhovorov, z istého druhu hry otázok a odpovedí. Pritom sa neobracia príliš na svojich žiakov, ale s obľubou oslovuje okoloidúcich, príslušníkov všetkých spoločenských vrstiev. Začína nevinnými otázkami a postupne vedie rozhovor ku všetkým filozofickým otázkam: Čo je cnosť? Čo je pravda? Aké štátne zriadenie je najlepšie? Svojich spolubesedníkov pritom stále viac vháňa do úzkych, až napokon priznajú svoju nevedomosť.

4

Page 5: 1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e t i e h o v e k u v k o Š i c i a c h d. fillová : filozofia a etika v Živote Človeka 1 antickÁ

Rozprávajú sa o smrti a nesmrteľnosti duše. „Veď keď duša ide do Hádu, neberie so sebou nič

iné okrem svojho vzdelania a svojej výchovy, ktoré veci podľa rozprávania zomrelému taktiež

najviac prospievajú alebo škodia hneď na začiatku cesty na onen svet. Hovorí sa tak, že

každého, keď zomrie, jeho vlastný daimonion, ktorému bol pridelený za živa, sa snaží viesť

na to isté miesto, na ktorom sa musí zhromaždeniu podrobiť súdu a potom sa uberať do Hádu

s oným vodcom, ktorý má doviesť zomrelých odtiaľ na oný svet (Platón, 1994, I 107d). Podľa

Sokrata je ľudské telo len vonkajším rúchom, ktoré pokiaľ žijeme , bráni našej duši voľne sa

pohybovať a žiť v súlade s jej vlastnou večnou podstatou. Duša je uväznená v tele ako vo

väzení, smrť prináša oslobodenie. Vedie dušu späť do večnej vlasti. Keďže telo a duša patria

do dvoch rozličných svetov, zničenie tela nemôže znamenať zničenie duše. Tento názor

Sokrates nielen hlásal, ale v deň smrti aj prežíval, išiel na smrť plný pokoja a mieru. Svojím

životom i smrťou sa snažil upozorniť na to, že človek, ktorý sa zamestnáva večnými

pravdami, slúži oslobodeniu duše.

Platón (427-347 pred. n.l.) ako prvý zoradil ľudské cnosti. Základom prístupu ku

skúmaniu štátu i etiky sa stalo učenie o duši. Podobne ako v duši človeka, aj v štáte sa

nachádzajú tie isté zložky a toto tvrdenie podčiarkuje prečo je učenie o duši východiskom

názorov na štát i etiku. Duša je večná, jej cieľom je to, čo je ideálne, je veliteľom i strážcom

tela, ktoré podlieha pôsobeniu nestáleho sveta. Skladá sa z troch častí; z rozumovej, vznetlivej

a žiadostivej (gr. sófiá , andreiá , sófrosyné) zložky, prvá sídli v mozgu, druhá v srdci a tretia

v pečeni. Tieto zložky duše predstavujú základné cnosti múdrosť, statočnosť a umiernenosť.

Spravodlivosť je najvyššou cnosťou, bez nej nie je možné dosiahnuť gr. eudemoniu,

skutočné šťastie (Platón 1980). Nad spravodlivosťou stojí ešte idea dobra (gr. agathon), ktorá

samotná nie je cnosťou, ale univerzálnou normou, podľa ktorej sa všetko hodnotí, teda aj

cnosti. Všetky cnosti sú prejavy‚ formy dobra, spravodlivosť je z nich najvyššou. Práve táto

Platónova predstava sveta ideí ako niečoho dokonalého, zahŕňa v sebe ideu dobra. Dobro

patrí do ideálnej ríše a všetky pozemské dobrá môžu byť len reflexiou tohto dobra.

V dialógu Gorgias uvádza Platón (1992), že spravodlivosť drží spolu nebo a zem,

bohov a ľudí a prejavom spravodlivosti je spravodlivý zákon, gr. nomos. Spravodlivosť (gr.

dikaiosyne) chápe Platón ako určitý psychologicko-etický stav ľudí, ako postoj a zároveň ako

schopnosť človeka rozumne ovládať cnosti a uviesť ich do súladu. Spravodlivosť prislúcha

človeku a je teda subjektívna, človek, ktorý takúto spravodlivosť v sebe má je schopný

ovládať seba a zároveň vykonávať právo (gr. to dikation).

Aristoteles (384-322 pre n.l.) je považovaný za prvého kodifikátora etiky (filozofie

morálky) ako osobitnej disciplíny. Zastával názor, že ľudská prax je prístupná v zásade

5

Page 6: 1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e t i e h o v e k u v k o Š i c i a c h d. fillová : filozofia a etika v Živote Človeka 1 antickÁ

rozumnej a teoreticky fundovanej reflexii. Tým je etika pre Aristotela filozofickou disciplínou,

ktorej predmetom je celá oblasť ľudského konania, ktorej predmet sa skúma filozofickými

prostriedkami a je podrobený normatívnemu skúmaniu a takýmto spôsobom získané poznatky

nachádzajú praktické uplatnenie.

Na rozdiel od Platóna prejavuje Aristoteles hlboký zmysel pre realitu konkrétneho sveta

a elementárnu zmyslovú skúsenosť. Jeho teoretický vývin bol nepochybne poznamenaný

Platónom, ale aj rodinnou výchovou, ktorou bol ovplyvňovaný v prostredí lekárskej praxe.

Praktický rozum je podľa Aristotela nevyhnutný na to, aby človek na základe správneho

úsudku odlíšil dobré konanie od zlého. Aristoteles tvrdí, že nijaká mravná cnosť nie je vrodená,

získavame a upevňujeme ju iba zvykom, cnosti však chápe ako duševné vlastnosti, alebo trvalé

dispozície charakteru, pomocou ktorých sme schopní mravne konať. „Nijaká mravná cnosť nie

je nám od prírody vrodená...cnosti v nás nevznikajú ani prirodzene, ani neprirodzene, máme iba

prirodzenú vlohu nadobudnúť ich a k dokonalému stavu sa potom približujeme zvykom“

(Aristoteles, 1979, s. 42)

Za najvyššie dobro pokladá Aristoteles blaženosť, ktorú spája s dobrým životom

a s dobrým konaním. Blaženosť sa javí ako niečo dokonalé a sebestačné, lebo je konečným

cieľom všetkého ľudského konania. Blaženosť (Aristoteles, 1979, s. 28) si totiž vždy žiadame

pre ňu samu a nikdy nie pre čosi iné, česť, rozkoš, rozum a každú cnosť si však žiadame pre ne

samy – lebo aj keby u nich nič nevyplývalo, každú z týchto hodnôt by sme si žiadali pre seba –

ale jednak aj pre blaženosť, lebo sa domnievame, že prostredníctvom nich budeme blažení.

Zvyky obyčaje a mravy (gr. ethos), oddávna tvorili normy správania sa, platné v rámci

určitého kmeňa. Jedným z hlavných nástrojov, ktorým kmeň mohol zabrániť, aby jeho

členovia vybočili z hraníc im určeným, bol trest za nedodržanie pravidiel správania sa. Teda

ten kto vo svojom správaní nerešpektoval zvyky, ten sa v podstate zo spoločenstva sám

vylúčil. Jedine človek je schopný posúdiť čo je dobré, čo zlé, čo je správne resp. nesprávne

ap. a to je hlavným predmetom reflexie v etike a základom etiky vôbec. Ide o schopnosť

zaujať postoj nielen k tomu čo je, ale aj k tomu, čo má byť. Nastoľuje určité normy a ideály

ľudského správania, presadzuje predstavy o tom, čo má byť norma, povinnosť, čo je dobré

a čo nie je dobré, čo je a čo nie je spravodlivé.

Svoje teoretické úsilie zameriava Aristoteles na rozbor a analýzu povahy konkrétneho

sveta. Takýto prístup mu umožnil diferencovanejšie pristupovať k svetovému dianiu. Pri

teoretickom skúmaní začína vymedzením jeho predmetu „... každé vedecké skúmanie práve

tak, ako aj všetko konanie a rozhodovanie smerujú k nejakému dobru; preto je správna

definícia, že dobro je to k čomu všetko smeruje“ (Aristoteles 1979, 19). Aristotelov postup

6

Page 7: 1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e t i e h o v e k u v k o Š i c i a c h d. fillová : filozofia a etika v Živote Človeka 1 antickÁ

dovoľuje nielen odhaliť, ale aj primerane postihnúť dispozície človeka a pochopiť ich v ich

perspektíve, v politickom živote. Individuálne dispozície a prejavy občanov sa môžu naplniť

a integrovať v živote štátu.

Pri teoretickom rozpracovaní problematiky spravodlivosti sa opieral o viac ako sto

gréckych i negréckych ústav, ktoré sám zozbieral, preskúmal ich prednosti i nedostatky. Práve

učenie o spravodlivosti, jej rozlíšenie na distributívnu a retributívnu spravodlivosť patrí k jeho

najznámejším a najpopulárnejším učeniam. Aristotelovým hlavným zámerom je analýza

morálneho správania, konania človeka - občana, ľudí v spoločnosti. V centre jeho záujmu je

predovšetkým etická problematika.

Podľa Aristotela je konečným a trvalým cieľom ľudského života dosiahnutie

blaženosti, to je možné na základe subordinácie ostatných dobier, predovšetkým mravných

cností. Cnosti nie sú človeku dané, ale spočívajú v činnosti človeka, v cnostnom konaní.

Blaženosť predstavuje pre neho nielen obsah, ale je cieľom života a práve v dosiahnutí

blaženosti vidí hlbší zmysel ako etický, keď hovorí „... blaženosť patrí k veciam hodným cti

a dokonalým ... je princípom, lebo pre blaženosť konáme všetko ostatné a to, čo je princípom

a príčinou dobier, pokladáme za niečo hodné cti a božské“ (Aristoteles 1979, 19). Na rozdiel

od blaženosti, ktorá má svoj základ v prirodzenosti celého tvorstva, cnosti spája s rozumom,

pričom účasť rozumu na každej cnosti je rozdielna. Rozlišuje medzi rozumovými a mravnými

cnosťami, „... jedny nazývame rozumovými (dianoetickými), druhé mravnými (etickými).

Múdrosť (filozofia), chápavosť a rozumnosť sú rozumové cnosti, štedrosť a striedmosť sú

mravné cnosti“ (Aristoteles 1979, 41).

Spravodlivosť zaraďuje Aristoteles k etickým cnostiam, pričom vyzdvihuje:

„Spravodlivosť je ... dokonalá cnosť, iba vo svojom vzťahu ku spoluobčanovi, ďalej

zdôrazňuje, „spravodlivosť ako jediná z cností sa vzťahuje na druhého, uskutočňuje totiž to,

čo prospieva druhému, či už vládcovi alebo spoločnosti“ (Aristoteles 1979, 115-116).

Aristoteles teda odmieta abstraktnú spravodlivosť svojim tvrdením, že spravodlivosť sa musí

prejavovať len vo vzťahu k človeku, občanovi, resp. ku vládcovi a štátu. Je zároveň

zástancom všeobecnej spravodlivosti (gr. iustitia universalis), ktorá je vyjadrením

najdokonalejšej cnosti a zároveň jej dokonalým využívaním. Teda spravodlivosť nie je len

vlastnosťou človeka, ale predstavuje normu spravodlivého, resp. nespravodlivého konania, je

chápaná ako v zmysle subjektívnom, tak aj objektívnom.

Aristoteles stotožňuje objektívnu spravodlivosť s právom. „Právo je teda úcta

k zákonu a občianskej rovnosti“ (Aristoteles 1979, 114). Podľa Aristotela zákon a právo sú

vyjadrením stredu medzi všeobecnou spravodlivosťou a nespravodlivosťou, čo vedie k tomu,

7

Page 8: 1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e t i e h o v e k u v k o Š i c i a c h d. fillová : filozofia a etika v Živote Človeka 1 antickÁ

že zákon a právo sú vyjadrením čiastočnej spravodlivosti, všetko je zákonité a v určitom

zmysle aj spravodlivé. Zákon ako vyjadrenie strednej miery spravodlivosti má za cieľ

vytvoriť a udržať blaho v občianskom spoločenstve a to prostredníctvom dobrovoľne

spravodlivo konajúceho občana, pričom na mysli má predovšetkým slobodného občana, nie

všetkých občanov.

Aristoteles sa snaží hľadať a nájsť strednú cestu v cnostnom konaní a preto cnosť

charakterizuje ako strednosť. Objasňuje pojem stredu na príklade jednotlivých cností.

Stredom strachom a smelosťou je udatnosť, stredom medzi slasťou a strasťou je striedmosť,

stredom medzi lakomosťou a márnotratnosťou je štedrosť (Aristoteles, 1979, s. 52-53).

Aristoteles navrhuje človeku konať bez extrémov a hľadať „zlatú strednú“ cestu.

V poklasickom období (helenistickom období) gréckej filozofie venovali problematike

etiky pozornosť stoici7 . Stoici vo svojej etike hlásali potrebu dosiahnuť gr. ataraxiu, t.j.

duševný pokoj zachovávaný za každých okolností. Podľa stoicizmu sa má človek zbavovať

všetkých vášní a dospieť do stavu rozumnej vyrovnanosti, v ktorej dokáže čokoľvek prijať

bez najmenšieho vzrušenia.

Do tohto obdobia patrí aj Epikuros (341-270 pred n.l.), ktorý bol podobne ako

Demokritos atomistom, ale v centre jeho záujmu bola taktiež etika, záležalo mu na tom, aby

mohol pripustiť slobodné ľudské konanie. Cieľom jeho etiky je ľudské konanie, v ktorom

vyzdvihuje blaženosť. Treba sa vyhýbať utrpeniu a vyhľadávať blaženosť. Epikurovu výzvu

vyhľadávať blaženosť a slasť však mnohí nesprávne pochopili ako nabádanie k bezuzdnému

oddávaniu sa rozkošiam. Ale Epikuros (1989, s.54,55) jasne uvádza čo myslí rozkošou.

„ A tak keď hovoríme, že cieľom je rozkoš, nemáme na mysli rozkoše samopašných ľudí, ani

rozkoše z pôžitkárstva..., ale máme na mysli rozkoš spočívajúcu v stave, v ktorom človek

necíti telesné strasti a duševný nepokoj. Lebo život nerobia príjemným pijatiky a hostiny bez

konca, ani obcovanie s mladíkmi a ženami, ani požívanie rýb a iných vecí, ktoré poskytuje

bohatý stôl, ale triezvy úsudok, vyhľadávajúci pre každú voľbu a pre každé odmietnutie

dôvody a zaháňajúci klamné domnienky, ktoré napĺňajú duše najväčším zmätkom. A tak

počiatkom toho všetkého a najväčším dobrom je rozumnosť. Preto má tiež rozumnosť väčšiu

cenu ako filozofia. Z nej pochádzajú všetky ostatné cnosti, lebo ona nás učí, že nemožno žiť

príjemne, ak nežijeme rozumne, krásne a spravodlivo, a zase nemožno žiť rozumne, krásne

a spravodlivo, ak nežijeme príjemne“.

7 Stoicizmus – starší (zenón z Kitia, Kleantes, Chrysippos), stredný (Panaitios, Poseidonios), rímsky (Seneca, Epiktetos, Marcus Aurelius).

8

Page 9: 1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e t i e h o v e k u v k o Š i c i a c h d. fillová : filozofia a etika v Živote Človeka 1 antickÁ

Aj antickí lekári vo svojich dielach reflektovali etickú problematiku. Hippokrates

(460-377 pred n.l.) a Soranos (2. pol.1. storočia – začiatok 2. storočia) jedni z

najvýznamnejších lekárov gréckej antiky venovali vo svojich spisoch priestor etickej dimenzii

ako lekárskeho povolania, tak aj povolania pôrodných babíc tohto obdobia. Hippokrates

kládol veľký dôraz na osobnosť lekára.

Podľa Hippokrata má mať lekár bezchybný charakter, s takouto povahou si získa úctu

u všetkých a bude sa voči všetkým správať priateľsky nerozvážnym a unáhleným konaním

ľudia opovrhujú, aj keď je prospešné. Vo svojom rozhodovaní musí byť lekár uvážlivý, lebo

ten istý postup je u tých istých pacientov v obľube iba vtedy, keď je zriedkavý. Jeho tvár má

mať zamyslený, no nie mrzutý výraz. V opačnom prípade sa môže zdať, že je namyslený a

mizantrop8. Ak sa často smeje a pôsobí priveľmi veselým dojmom, vzbudzuje u pacientov

nevôľu; pred takýmto správaním treba obzvlášť spozornieť. Nech je spravodlivý ku všetkým

ľuďom, s ktorými prichádza do styku. Lekár by mal v mnohých ohľadoch pomáhať

spravodlivosti, veď medzi pacientmi a lekárom nie sú bezvýznamné vzťahy: na jednej strane

sa sami zverujú lekárom do rúk, na strane druhej lekári stále prichádzajú do styku so ženami,

mladými dievčatami a vzácnymi predmetmi z osobného vlastníctva. Pri tomto všetkom treba

zachovať sebaovládanie (J.Komorovský, 1994, s. 61-62).

Jeden z najstarších profesijných etických kódexov Hippokratova prísaha9 nesúca jeho

meno, je významným dokumentom profesijného správania sa lekára. Pozornosť venuje

vzťahu učiteľa a žiaka, vyžaduje od neho, že si bude ctiť svojho učiteľa a pomáhať mu, ak sa

ocitne v núdzi. Všemožne sa bude usilovať pomáhať svojim pacientom, podľa najlepšieho

vedomia a svedomia. Táto prísaha odmieta vykonanie interrupcie a eutanázie. Zaväzuje lekára

nerobiť také zákroky a liečebné postupy, ktoré nie je schopný urobiť, ale sa má obrátiť na

odborníka. Lekár sa vždy bude usilovať o to, aby chorým pomohol a to, čo v ich domácnosti

počuje zamlčí, takisto aj diagnózu chorého, teda lekárske zachová tajomstvo. Bude žiť

príkladným životom a dodržiavať prísahu, ak podľa nej bude žiť dostane sa mu úcty, ak sa

ňou riadiť nebude stane sa mu pravý opak.

Soranos venoval etickej problematike pozornosť v diele Gynaikeia, v ktorom opisuje

ideálnu, najlepšiu pôrodnú babicu. Kladú sa na ňu vysoké požiadavky, má slúžiť ako vzor pre

nové pôrodné babice. Podľa neho sa najlepšia pôrodná babica vyznačuje hlbokými

teoretickými poznatkami a schopnosťami ich prakticky aplikovať. „Vo všeobecnosti

považujeme za dokonalé len tie, ktoré dosiahnu veľa v lekárskej vede, avšak za najlepšiu je

8 Mizantrop, gr. – človek, ktorý nenávidí ľudí, odľud.9 Úplné znenie Hippokratovej prísahy nájdete v prílohe.

9

Page 10: 1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e t i e h o v e k u v k o Š i c i a c h d. fillová : filozofia a etika v Živote Človeka 1 antickÁ

považovaná tá, ktorá vie ešte niečo naviac a suverénne ovláda úlohy a učebnú látku. Špeciálne

považujeme za najlepšiu pôrodnú babicu takú, ktorá ovláda všetky oblasti terapie (dietetiky,

chirurgie a farmakoterapie). Je schopná poradiť v liečení, v správnej miere zosúladiť

všeobecné a špecifické v každom jednotlivom prípade. Lieči dôsledne, berúc do úvahy

priebeh choroby...Je neochvejná, nebojí sa nebezpečných situácií, je schopná primerane

oboznámiť so spôsobom liečby tak, aby pacientku nevystrašila, dokáže ju utešiť a vcítiť sa do

jej pocitov...Nemusí to byť taká, ako to tvrdia mnohí, ktorá už rodila, pretože to dokážu len

také, ktoré už rodili na základe vlastnej skúsenosti sú schopné spolucítiť s rodičkou. Takúto

schopnosť nemajú len tie, ktoré už rodili. Aby zvládla svoje povinnosti, musí byť silná,

nemusí byť mladá, ako to tvrdia niektorí, pretože aj mladá môže byť slabá a naopak stará

môže byť silná. Pôrodná babica je rozvážna a vždy vecná, pretože nikdy nevie, kedy bude

musieť riešiť prípady žien v nebezpečenstve. Musí byť pripravená zvládnuť situácie,

v ktorých sa dozvedá o rôznych dôvernostiach. Nesmie byť chamtivá, aby sa nedala

presvedčiť na vykonanie potratu za úplatu. Nesmie sa nechať ovplyvňovať poverami, snami,

znameniami, mystériami charakteristickými pre kultovú činnosť...Takáto musí byť najlepšia

pôrodná babica“ (D.Fillová, M. Zamboriová, Ľ.Fedáková, 2008, s.30).

Soranos sa vyjadruje aj k tomu, kto je vhodný stať sa pôrodnou babicou, pričom

predstavuje zoznam intelektuálnych, charakterových a fyzických predpokladov. „Pre toto

povolanie je vhodná taká žena, ktorá vie čítať, dokáže rýchlo chápať a má dobrú pamäť...Mala

by mať radosť z práce, aby vydržala pracovať vo všetkých možných situáciách. Mala by byť

bezúhonná a mala by mať len čestné úmysly, nesmie zneužívať dôvernosti, o ktorých sa

dozvie...Pre toto povolanie sa hodí zdravá a silná žena“ (D.Fillová, M. Zamboriová,

Ľ.Fedáková, 2008, s.30).

Antická etika a morálka (K.Kopecká, 2008 s. 17) sú charakterizované tým, že sa

netýkajú celej spoločnosti, ale len slobodnej časti obyvateľstva Grécka. Ďalšou

charakteristickou črtou je, že to bola morálka a etika nenáboženská, hoci svoju úlohu v nej

plnia i bohovia. Gréci, ako to poznáme z mytológie, si svet nepredstavovali tak, aby na to

potrebovali slobodnú vôľu človeka. Nemuseli o nej premýšľať, pretože celá zodpovednosť za

konanie človeka bola prenesená na bohov.

BIBLIOGRAFICKÉ ODKAZY (1)

10

Page 11: 1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e t i e h o v e k u v k o Š i c i a c h d. fillová : filozofia a etika v Živote Človeka 1 antickÁ

AGAFONOVÁ, Mária (2006): Etika. Košice: Technická univerzita v Košiciach. Katedra spoločenských vied. 70 s.ANZENBACHER, Arno (2001): Úvod do etiky. Praha: Academia. 292 s. ISBN 80-200-0917-5. ARISTOTELES (1979): Etika Nikomachova. Bratislava: Pravda. 263 s.ARISTOTELES (2006): Politika. Bratislava: Kalligram. 302 s. ISBN 80-7149-839-4. BILASOVÁ, Viera, GEREMEŠOVÁ, Gita (2000): Malý slovník filozofie. Košice: Pezolt. 319 s. ISBN 80-88797-13-6. DELFOVÁ, Hanna, GEORG-LAUEROVÁ, Jutta, HACKENESCHOVÁ, Christa, LEMCKEOVÁ, Mechthild (1993): Lexikón filozofie. Bratislava: Obzor. 397 s. ISBN 80-215-0263-0. EPIKUROS (1989): O šťastnom živote. List Menoikeovi. Bratislava: Pravda.FILLOVÁ, Dagmar, ZAMBORIOVÁ, Mária, FEDÁKOVÁ, Ľubica (2008): Ošetrovateľstvo v gynekológii a pôrodná asistencia. Podobné bohyni Artemis. In: Sestra a lekár v praxi. (2008) 1-2. ISSN 1335-9444. S. 28-29.HÉSIODOS (1950): Práce a dni. Praha: Svoboda. 195 s.HORN, Christoph (1998): Antike Lebenskunst. Glück und Moral von Skrates bis zu den Neuplatonikern. München: Verlag C.H.Beck. 267 s. ISBN 3 406 42071 0. JANKOVSKÝ, Jiří (2003): Etika pro pomáhající profese. Praha: Triton. 219 s. ISBN 80-7254-329-6. KOMOROVSKÝ, Ján (1994): Po cestách Asklépiových od mýtov a mágie k medicíne. Bratislava: Tatran. 197 s. KOPECKÁ, Katarína (2008): Etika ako vedná disciplína. In: KOPECKÁ, Katarína, KORCOVÁ, Magdaléna a kol.: Zdravotnícka etika. Bratislava: Osveta. 119 s. ISBN 978-80-8063-278-6. LEGOWICZ, Jan (1973): Prehľad dejín filozofie. Bratislava: Obzor. 655 s.ORAVEC, Tomáš (1997): Hippokratove rady. Bratislava: Nestor. 351 s.ISBN 80-88801-11-7. PLATÓN (1993): Faidros (Phaidros). Praha: Oikoymenh. 85 s. ISBN 80-85241-33-1. PLATÓN (1980): Ústava. Bratislava: Pravda. 428 s. ISBN 80-7298-142-0. PLATÓN (1994): Faidón (Phaidon). Praha: Oikoymenh. 104 s. ISBN 80-85 241-36-0. PLATÓN (1992): Gorgias. Praha: Oikoymenh . 132 s. ISBN 80-85241-21-8. RICKEN, Friedo (1995): Obecná etika. Praha: Oikoymenh. 157 s.SUCHÝ, Michal, JAKSICSOVÁ, Vlasta (1991): Malá antológia z diel filozofov. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo. 202 s. ISBN 80-0800487-8. VAJDA, Ján (1995): Etika. Nitra Enigma. 201 s. ISBN 80-85471-23-X.

2 MORÁLKA A ETIKA

11

Page 12: 1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e t i e h o v e k u v k o Š i c i a c h d. fillová : filozofia a etika v Živote Človeka 1 antickÁ

2.1 MORÁLKA

Morálku môžeme charakterizovať ako spoločenský jav, presnejšie ako oblasť ľudskej

skutočnosti vymedzenú protikladom dobra a zla a s nimi spojenými normami správania sa

človeka v obklopujúcom ho svete, v spoločnosti vo vzťahu k iným ľuďom či k sebe.

Interpretácia historického objavenia morálky v ľudskom žití sa však už stretá s filozofiou

(J.Vajda, 1995, s. 16).

Vo vývoji morálky (V. Gluchman, 1994, s.18) môžeme podľa R.T. Garnera a B. Rosena

rozlišovať tri štádiá jej vývoja:

Úroveň inštinktu, v rámci ktorej je správanie človeka určované jeho základnými

potrebami a inštinktmi.

Úroveň zvyku, či obyčajov, v rámci ktorej je spravovanie regulované v súlade so

zvykmi skupiny, ku ktorej jednotlivec patrí.

Úroveň svedomia, v rámci ktorej je správanie človeka určované na základe jeho

vlastného individuálneho posúdenia čo je správne a čo je nesprávne.

Morálka predstavuje súhrn noriem, požiadaviek, pravidiel, morálka je jeden zo

spôsobov normatívnej regulácie správania sa človeka k sebe samému, ku skupine,

k spoločnosti, ale aj k okolitému svetu. Morálka je spoločenskou inštitúciou, ktorá plní úlohu

regulátora konania človeka vo všetkých sférach spoločenského života (J.Vajda, 1995, s. 16-19,

J. Kutnohorská, 2007, s.11). Morálka (M. Dokulil, 2000, s.24) je spoločensky nepísaný súbor

nepísaných zásad, vymedzujúcich náležitosť alebo nenáležitosť postojov a jednaní jednotlivcov

do spoločenstva zahrnutých, čím je im pripisovaný okrem fenomenálneho taktiež axiologický,

hodnotový rozmer. Morálka (F. Ricken, 1995, s. 14) je súhrnom morálnych hodnotových

súdov, ideálov, cností, inštitúcií.

Obsah morálky tvoria normy správania, motívy konania, kritériá morálneho konania,

morálne hodnoty a formy medziľudských vzťahov. Morálka požaduje prostredníctvom

príkazov alebo zákazov, aby sa človek správal určitým spôsobom. Zdôvodňuje prečo sa má

správať práve tak a nie inak. Práve v tejto sfére, kde morálka dokazuje svoju opodstatnenosť sa

„včleňuje“ do etiky ako vedy.

Morálne konanie ľudí v spoločnosti je riadené prostredníctvom verejnej mienky a

svedomia. Verejná mienka je významným činiteľom, ktorý koriguje správanie ľudí v intenciách

všeobecne uznávanej a dodržiavanej morálky. Svedomie patrí medzi základné kategórie etiky.

12

Page 13: 1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e t i e h o v e k u v k o Š i c i a c h d. fillová : filozofia a etika v Živote Človeka 1 antickÁ

Vyjadruje schopnosť človeka uskutočňovať morálnu sebakontrolu. Predstavuje vlastnú

reguláciu správania človeka na základe subjektívne stanovenej a pochopenej morálnej

povinnosti. Reprezentuje zodpovednosť a povinnosť každého človeka, ktorú pociťuje k sebe

samému. Obsahuje rozumovú a emocionálnu zložku, ktorá sa často prejavuje pomocou tzv.

výčitiek svedomia. Plní funkciu vnútorného kompasu a regulátora správania človeka. Morálna

regulácia je založená na nepísaných zákonoch.

2.1.1 ŠTRUKTÚRA MORÁLKY

Morálka ako spoločenský jav (J. Vajda, 1995, s.21-26) má určitú štruktúru10, jej

základnými elementmi sú morálne vedomie, morálne vzťahy a morálna činnosť.

1) Morálne vedomie

Vzťah človeka k svetu, spoločnosti, k iným ľuďom, či k sebe samému je zakódovaný

v morálnom vedomí spoločnosti a v modifikovanej podobe vo vedomí indivídua. Do vedomia

patria morálne city, ktoré sú najelementárnejšou zložkou morálneho vedomia. Ľudské konanie

a najmä motivácia ku konaniu je daná nie len rozumovými pohnútkami, ale aj vôľou, citmi,

emóciami človeka, ktoré je možné rozdeliť na city, emócie, ktoré sú orientované na samotného

človeka, akými sú napr. strach, žiarlivosť, pudy a pod. a na city a emócie orientované k iným

ľuďom akými sú napr. láska, nenávisť, sympatia, dobrá vôľa a pod.

Morálne normy predstavujú základ morálky. Sú najjednoduchšou formou univerzálnych

morálnych povinností. Sú to vzory správania, ktoré by mali ľudia uplatniť v rovnakých

situáciách. Morálne normy majú podobu konkrétnych a jednoznačných imperatívov. Pozdrav!

Poďakuj! Neskáč do reči! Neubližuj druhému! a pod. Prima facie, univerzálne platné

negatívne povinnosti. Nezabiješ! Neukradneš! Neoklameš! Morálne normy sú odvodené

z univerzálnych podmienok ľudskej existencie a formulujú minimálne predpoklady na prežitie

sociálnych skupín.

Dôležitým rysom morálnych noriem (J. Kánsky, 2000, s. 84-88) je ich univerzalizácia,

princíp zovšeobecnenia. Čo je správne pre jednu osobu, musí byť správne pre každú inú osobu

s podobnými individuálnymi predpokladmi a za podobných okolností. Výnimky z tohto

princípu musia byť zdôvodnené a to relatívne. Nepostačuje len dôvod, ale len podstatný,

významný, ktorý zásadne mení situáciu. Oprávnenosť zdôvodnenia výnimky z morálneho

10 Príloha č. 2

13

Page 14: 1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e t i e h o v e k u v k o Š i c i a c h d. fillová : filozofia a etika v Živote Človeka 1 antickÁ

pravidla, normy je nutné dokázať presvedčivým spôsobom, napríklad vedeckým poznaním,

ekonomickými príčinami ai. A populárne povedané, kvalitným zodpovedaním otázky k čomu

by to viedlo, ak by každý jednotlivec takto jednal.

Pri charakterizovaní morálnych noriem je nutné brať do úvahy kultúrnohistorický aspekt

ako aj rešpektovanie jednotlivých kultúr, národov, rás, sociálnych skupín. Normy je potom

možné rozdeliť na:

1) Morálne normy všeľudské je možné rozdeliť do dvoch skupín. Prvou skupinou sú

normy, v ktorých sa živelne, t.j. prostredníctvom inštinktov, pudov a citov, presadzujú

biologické tendencie, geneticky tradované, viac menej pretvárané sociálnym pôsobením

ľudskej spoločnosti. Druhou skupinou sú normy, ktoré sú výsledkom ľudského socializačného

procesu, ktorý sa vo svojom celku prejavuje stále väčšiu integrujúcu tendenciu, takže tieto

normy sa postupne stávajú súčasťou morálnej skutočnosti stále väčšieho počtu ľudí. Mnohé

z týchto noriem sú obsiahnuté v rôznych medzinárodných dokumentoch, napr. rovnoprávnosť

žien, základné práva človeka, práva sociálnych menšín a pod.

2) Morálne normy vlastné len jednotlivým kultúram, či už minulým alebo súčasným,

teda špecifickým len pre jednu danú kultúru.

3) Regionálne, historicky a skupinovo podmienené a v tomto rozsahu pôsobiace

normy. Tieto normy sú príznačné pre odlíšenie jednotlivých náboženstiev, sociálnych vrstiev,

profesií, odborov, podnikov, či organizácií vrátane morálky priamo korešpondujúcej,

zodpovedajúcej rôznym etickým smerom. Práve u uplatňovaní týchto noriem sa stretávame

s najväčším množstvom mravných konfliktov v každodennom živote, ide napr. o zachovanie

lekárskeho tajomstva, povinnosť lekára postarať sa o každého pacienta, nezávisle na jeho

sociálnom statuse a mnoho ďalších.

Morálne normy vznikajú i zanikajú, dôležité je, aby sa morálne normy, ktoré

v spoločnosti prevažujú, boli čo možno čo najväčším počtom ľudí nie len uznávané, ale aj

uplatňované.

Morálne princípy majú podobu najvšeobecnejších morálnych zásad, v ktorých sa

vyjadruje sama podstata morálnych požiadaviek skupiny alebo spoločnosti. Morálny princíp, na

rozdiel o morálnej normy, určuje celkový smer morálnej činnosti človeka.

Egoizmus a altruizmus sú najvšeobecnejšími morálnymi princípmi. Z týchto princípov

sa odvíjajú princípy individualizmu a kolektivizmu. Egoizmus predstavuje princíp podľa ktorého

sa človek vo svojom konaní riadi iba vlastnými záujmami, pričom neberie do úvahy ostatných

ľudí. Je hodnotený negatívne. Altruizmus predstavuje taký morálny princíp, ktorého podstata

14

Page 15: 1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e t i e h o v e k u v k o Š i c i a c h d. fillová : filozofia a etika v Živote Človeka 1 antickÁ

spočíva v potlačení vlastného egoizmu, v nezištnej obete v prospech druhého, v ochote

obetovať svoje vlastné záujmy záujmom iných ľudí.

Medzi morálne princípy radíme aj také princípy ako dobro, zlo, povinnosť,

spravodlivosť, zodpovednosť, česť a pod.

Dobro a zlo

predstavujú v morálke kladné a záporné hodnotenie, protiklad morálneho a nemorálneho,

teda takého čo zodpovedá, resp. nezodpovedá určitým morálnym požiadavkám.

Dobro (J. Vajda, 1995, s. 67) je potom to, čo vedie k blahu, čo ho nejakým spôsobom

podporuje. Pojem dobra sa posúva k ľudskej aktivite. Dobro a zlo sa stávajú charakteristikou

tejto aktivity, charakteristikou ľudskej vzťahovosti. Dobrom je všetko, čo vedie k rozvoju

človeka, k umocneniu jeho človečenskosti, k naplneniu jeho ľudskosti. Oblasť dobra je

oblasťou ľudského žitia, vzťahovania sa človeka k sebe, k iným ľuďom, k ľudstvu a svetu

vôbec. Opakom dobra je zlo, ktoré sa zvyčajne chápe ako neprítomnosť dobra v ľudskom

živote alebo prírode a niekedy v kozme, prírodné a kozmické katastrofy. Zlo sa prejavuje

v skutkoch, je výsledkom zlých úmyslov človeka, ktorý škodí, ubližuje iným, ktorý ničí

hodnoty, poškodzuje alebo ničí život iných.

Dobro a zlo sú párovými princípmi, význam jedného sa vysvetľuje na základe

vzájomného porovnávania. Podstatu dobra je možné pochopiť, len ak vieme charakterizovať

zlo a naopak. Rozlíšenie dobra od zla a opačne závisí od osobných skúseností, úrovne

poznania, postojov, ale aj od charakteru každého človeka. Obdobne to platí aj v spoločenskom

meradle, rozdiel je len v tom, že sa tu uplatňujú hľadiská a stanoviská, ktoré prevládajú

v danej sociálnej skupine, sociálnej triede alebo spoločnosti.

Mravné dobro (A. Anzenbacher, 2001, s. 69-70) teda môžeme charakterizovať taktiež

ako to, čo je v zhode so svedomím, a mravné zlo ako to, čo svedomiu odporuje. Pretože vo

svedomí sa určuje konkrétna povinnosť, na ktorej sa rozhoduje mravná kvalita vôle alebo

zmýšľania (Gesinnung). Mravnú kvalitu konania nemôžeme teda posudzovať na základe toho,

ako sa javí empiricky navonok, ale na základe vnútorného zmýšľania vôle, ktoré v tomto

konaní pôsobí a ktoré jedine môže byť dobré alebo zlé. Nikto nemôže konať mravne zle pri

dobrej vôli („podľa najlepšieho vedomia a svedomia“).

Svedomie je podstatnou zložkou morálky. Svedomie je pozoruhodný fenomén

ľudského vedomia, ktoré je samé osebe výnimočným javom. Ľudské vedomie nemožno

redukovať len na psychiku, svedomie je veľmi komplikovanou záležitosťou, veď len človek

sa môže pýtať na zmysel vecí. Svedomie dáva človeku schopnosť morálne hodnotiť svoje

konanie.

15

Page 16: 1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e t i e h o v e k u v k o Š i c i a c h d. fillová : filozofia a etika v Živote Človeka 1 antickÁ

Z etymologického hľadiska je zrejmé, že slovenský výraz vystihuje práve to, že človek

koná „ s vedomím“. Podobne je to aj v latinčine. Podstatné meno lat. conscientia vzniklo

spojením slov con (s) a scire (vedieť), poprípade scientia (vedenie). Aj keď sa týmto

upozorňuje na jeho racionálnu podstatu, aj napriek tomu slovo svedomie nie je jednoznačné

a používa sa v najrôznejších súvislostiach. Za svedomitého považujeme takého človeka, ktorý

si dôsledne plní svoje povinnosti. Ľahko sa však môže stať, že niekto iný práve z dôvodu

svojho svedomia odmietne tieto povinnosti plniť. Z pohľadu súčasnej filozofickej

antropológie (J. Jankovský, 2003, s. 32) sa v súvislosti so svedomím dostáva do popredia

predovšetkým zodpovednosť človeka (byť ľudským znamená byť zodpovedným), pričom je

svedomie stále viac chápané ako funkcia celej osobnosti.

Normatívny obsah svedomia (M. Agafonová, 2006, s. 22-23) je podmienený

postavením človeka v spoločnosti, jeho miestom v pracovnej činnosti, profesionálnou

orientáciou, duchovnou kultúrou, jeho charakterom, temperamentom a dosiahnutými

morálnymi skúsenosťami. Hlas svedomia nie je subjektívnou svojvôľou, ale je výsledkom

prejavu súladu (nesúladu) morálnych noriem stanovených danou sociálnou skupinou

a vnútorného mravného presvedčenia osobnosti o správnosti (morálnej pravde) svojho

konania.

Ak sa vrátime ku podstate svedomia, je potrebné rozlišovať jeho dve polohy, či

funkcie, totiž svedomie pred činom a svedomie po čine. Hlas svedomia jednak predchádza

(ozýva sa) pred vlastným jednaním, kedy slúži ako kritérium správnosti, či nesprávnosti

jednania, či konania. Zároveň sa spätne vracia po vykonanom čine a hodnotí ho v tom zmysle,

či bolo alebo nebolo správne, čo sa práve stalo. Z toho vyplýva, že pre mravnú hodnotu

jednania je rozhodujúce svedomie, ktoré predchádza činu. Ak je naše jednanie označené ako

mravne dobré, čo je vtedy, ak je v zhode s naším svedomím, potom máme na mysli práve

svedomie – fázu – pred týmto činom. Následné svedomie, teda to, ktoré sa dostavuje po čine,

môže jednak naše chovanie schvaľovať (pocit spokojnosti), hájiť, poprípade ospravedlňovať,

alebo v situácii, kedy sme jednali nesprávne, sa v nás ozývajú výčitky, ktorých intenzita je

závislá na citlivosti svedomia. Dôležitý je preto taktiež preventívny význam následného

svedomia, lebo „zlé svedomie“ nabáda človeka k tomu, aby sa polepšil a v budúcnosti sa

vyvaroval nevhodného jednania. Touto problematikou sa zaoberal už v dobe scholastiky

T.Akvinský a v dobe nemeckého osvietenstva I.Kant (A. Anzenbacher, 2001, s.82-83).

Vlastnosti svedomia je možné ovplyvniť výchovou. Ak si uvedomíme dve krajnosti,

medzi ktorými ale môže existovať široká škála odtieňov, sú to laxnosť a rigidita. Laxným

(pružným, voľným, či širokým) svedomím je vo všeobecnej rovine chápaná malá citlivosť na

16

Page 17: 1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e t i e h o v e k u v k o Š i c i a c h d. fillová : filozofia a etika v Živote Človeka 1 antickÁ

podnety svedomia (pred a po čine). Ak neberieme do úvahy patológiu (defekt osobnosti

v zmysle anetickej psychopatie), potom je možné hľadať príčinu tohto javu predovšetkým

v pôsobené vonkajších vplyvov, pravdepodobne v pochybení vo výchove a to predovšetkým

v období detstva (pozri ontogenetická psychológia, obdobie vytvárania základov charakteru).

Tým ale nie je povedané, že by v neskoršom období ontogenetického vývoja už neexistoval

žiaden priestor pre možnú nápravu. V tomto kontexte je namieste aj otázka, či sa svedomie

môže mýliť. Pokiaľ vnímame, v súlade s vyššie uvedenými skutočnosťami, autonómne

svedomie ako poslednú morálnu inštanciu a meradlo našej motivácie I nášho jednania

a pokiaľ záleží dobro na zhode vôle so svedomím, čím sa stáva dobrou vôľou, javí sa takáto

otázka ako bezpredmetná. Z prísne morálneho hľadiska sa svedomie nikdy nemôže mýliť,

lebo je výlučným meradlom mravnosti. Pripúšťanie existencie mravne mylného či bludného

svedomia by viedlo ku zániku samostatného významu morality (J. Jankovský, 2003, s. 35).

Zodpovednosť (J. Kutnohorská, 2007, s.39) je veľmi dôležitý morálny princíp.

Koncepcia morálnej zodpovednosti je nadčasová a stále veľmi aktuálna. Mnohé etické kódexy

sa zameriavajú na zodpovednosť ako na centrálnu koncepciu morálky.

Zodpovednosť znamená konať podľa požiadaviek a noriem, takých ktoré majú

charakter povinnosti. Je to aj schopnosť zodpovedať otázku, prečo naše konanie bolo také aké

bolo, ale aj schopnosť odôvodniť svoje konanie.

Povinnosť sa často krát spája so zodpovednosťou. Povinnosť je nevyhnutnosť konať

podľa určitej morálnej normy. Povinnosť je podoba, ktorú nadobúda pre všetkých platná

mravná požiadavka vtedy, keď sa z nej stáva osobná úloha určitého jednotlivca vzhľadom na

jeho postavenie v určitej konkrétnej situácii. Osobnosť tu vystupuje ako aktívny subjekt

morálky, ktorý si sám uvedomuje morálne požiadavky a svojou činnosťou ich aj uplatňuje.

Svedomitosť (J. Vajda, 1995, s.56-57) znamená principiálnosť, t.j. neuhýbanie

problematickým situáciám. Svedomitosť znamená angažovanosť na strane spoločenského

dobra proti spoločenskému zlu. Čestnosť predstavuje takú líniu postupu v mravnom konaní,

ktorá odmieta dvojakosť, dvojtvárnosť a je teda predovšetkým pravdovravnosťou,

otvorenosťou, odmietnutím falošnosti a klamania. Čestnosť a poctivosť rovnako ako

svedomitosť žiada mravnú čistotu vo všetkých mravných dimenziách človeka. Poctivosť ako

svedomitosť predstavuje nevyhýbanie sa zložitým problémom, angažovanie sa za ľudskosť.

Tento princíp smeruje k osobnostným kvalitám človeka.

Princíp humanizmu je mnohorozmerný. Predstavuje lásku človeka k človeku,

predstavuje lásku a úctu k ľudstvu a preto i lásku a úctu k národu, k vlasti, k iným národom, či

etnikám. Je aj úctou k právam iných ľudí, rešpektom k slobode a osobnosti iného človeka,

17

Page 18: 1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e t i e h o v e k u v k o Š i c i a c h d. fillová : filozofia a etika v Živote Človeka 1 antickÁ

jeho možností. Z humanizmu ako lásky človeka k človeku teda plynie vyzdvihnutie hodnoty

človeka, jeho života do čela hodnotovej pyramídy (J. Vajda, 1995, s.50).

Spravodlivosť a rovnosť v najpriamejšom zmysle znamenajú mieru rozdeľovania

hodnôt, mieru rozdeľovania pochvál, či odsúdení za dobrú či zlú činnosť. Spravodlivosť

a rovnosť predpokladajú ekvivalentnosť našej reakcie na dobro či zlo. Spravodlivosť či

rovnosť vyžadujú vzťah k rovnakým mravným skutočnostiam (J.Vajda, 1995, s.52-53).

Morálne hodnoty vyjadrujú funkčnosť vzťahov, procesov, vlastností atď. vo vzťahu

k človeku, ku úlohe, ktorú zohrávajú v našom živote javy, ktoré nás obklopujú a ktorými sa

obklopujeme. Základom každej hodnoty je schopnosť byť užitočným, uspokojovať niektorú

z potrieb človeka.

Univerzálne (multikultúrne) hodnoty možno rozdeliť do dvoch skupín, pričom

prvá skupina obsahuje základné pravidlá ľudského spolužitia, vytvorené počas morálneho

vývoja spoločnosti. Pramenia z ľudskej prirodzenosti a základných ľudských hodnôt.

Nájdeme ich skoro vo všetkých morálkach staročínskej, staroindickej i európskej. Sú to

elementárne morálne kvality ako úcta, šľachetnosť, sebaobetavosť, súcit, hrdosť, úprimnosť,

vernosť, dôvera, ohľaduplnosť, vzájomná pomoc, ctižiadostivosť, žičlivosť, zodpovednosť,

slušnosť, sebaovládanie a pod. Druhú skupinu tvoria morálne princípy, kategórie, ktoré sú

prejavom pôsobenia prirodzeného zákona ľudskosti, tvoria podstatný obsah morálneho

vedomia a sebauvedomenia osobnosti. V týchto princípoch sú vyjadrené najvšeobecnejšie

kritériá morálneho hodnotenia a majú určujúci význam v hodnotovom obsahu humanistickej

morálky, dobro, zlo, svedomie, povinnosť, česť, dôstojnosť, šťastie a zmysel života,

zodpovednosť, spravodlivosť.

2) Morálne vzťahy

Morálne vzťahy sú fixáciami hodnôt v spoločnosti a v tejto podobe vytvárajú kostru

existujúcej morálky. Ľudia sa rodia do určitých morálnych vzťahov. Morálne vzťahy vo svojej

štruktúre predstavujú vzťahy medzi ľuďmi, t.j. vzťah človeka k sebe, k iným ľuďom,

k sociálnej skupine, spoločnosti. Morálne vzťahy majú subjektívno – objektívny charakter.

Morálne vzťahy sú vzťahmi, v ktorých sa odráža dobro či zlo, spravodlivosť či

nespravodlivosť, čestnosť či nečestnosť a pod.

3) Morálna činnosť

18

Page 19: 1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e t i e h o v e k u v k o Š i c i a c h d. fillová : filozofia a etika v Živote Človeka 1 antickÁ

Všeobecne možno povedať, že z aspektu morálky treba ľudskú činnosť rozdeliť na činy

s morálnym významom, v ktorých sa premieta hodnotový vzťah k iným ľuďom, uznanie

významu ich záujmov, ich dôstojnosti, ich osobnosti a na druhej strane činy, ktoré takéto

zázemie nemajú a sú len obyčajnými operáciami (zalievanie kvetov ap.). Morálna činnosť je

charakterizovaná prítomnosťou voľby, t.j. slobodou morálneho výberu a dobrovoľnosťou

konania.

2.1.2 MORÁLNE KONANIE

V antropologickom a bežnom zmysle „koná“ ten, kto nielen reaguje, ale sám od seba

niečo robí alebo sa chystá urobiť, tzn. s vedomím „koná“ a „pracuje“. Filozofická

antropológia si kladie otázku do akej miery rastliny, zvieratá alebo stroje, ktoré sa riadia

impulzmi, podnetmi sa môžu „správať ?“ Odpovede na túto otázku poskytuje teológia, už

ľudia majú dušu, inak by nikto nemohol hrešiť. Vo filozofii sa ľuďom pripisuje schopnosť

niečo chcieť (vôľa); alebo racionalita, niečo si premyslieť; alebo sebavedomie (reflexia),

pozorovať sa sám, byť si vedomí svojho vedomia, čo zvieratá nemajú; alebo v rámci

filozofickej estetiky, schopnosť vytvoriť niečo krásne. Podľa B. Spinozu sú vôľa a intelekt

jedno a to isté ( lat. Voluntas atque intellectus unum et idem sunt).

Pojem konanie, sociálne konanie sa stal základným pojmom sociológie. Konanie je

kľúčovým pojmom motivačnej psychológie, jej teórie si zakladajú na dosiahnutí cieľa a

vychádzajú z toho, že ľudia si stanovujú určité ciele, podľa ktorých potom regulujú svoje

správanie. Či sa nejaký cieľ dosiahne závisí od toho do akej miery sa prežíva ako želateľný a

splniteľný.

Úmysel a dobrovoľnosť

Konanie sa líši od udalostí (javov), tým, že jeho príčinu nehľadáme na základe ďalšej

udalosti, ale na základe úmyslu (cieľa, zámyslu) konajúceho. Úmysel (lat. intentio) je aktom,

ktorý treba odlišovať od samotného konania. Základom nejakého plánovaného konania je

úmysel. Konáme teda tak, ako sme si predtým predsavzali. Pojem úmysel je potrebné

odlišovať od pojmu dobrovoľnosť. Dobrovoľnosť je vlastnosťou, ktorá samotná patrí ku

konaniu. Pojem dobrovoľnosť je širší ako pojem úmysel; pretože zahŕňa aj spontánne

konanie, pri ktorom nie je možné viac hovoriť v úzkom slova zmysle o úmysle.

19

Page 20: 1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e t i e h o v e k u v k o Š i c i a c h d. fillová : filozofia a etika v Živote Človeka 1 antickÁ

Konanie je vtedy „dobrovoľné“, ak sa uskutoční s vedomím a vôľou (odhodlaním).

• „Vedomie“ ako podmienka dobrovoľnosti

Nevedomosť môže dobrovoľnosť prekryť a to v prípade, ak sa konajúca osoba

oboznámila s možnými dôsledkami svojho konania, avšak konala úplne opačne. Ak však

konajúci bol oboznámený s normami a dôsledkami konania, je zodpovedný za to, ak ich

poruší (lat. ignorantia crassa alebo supina). Nemožno ospravedlniť také konanie, ktoré

vedome ignoruje konflikt vo vzťahu ku normám (lat. ignoratia affectata) a teda ak človek

s vedomím ignoruje informovať sa o zákonoch a to práve preto, aby bolo možné povedať, že

tieto zákony mu neboli známe.

• „Chcenie“ ako podmienka dobrovoľnosti

Aby bolo možné zhodnotiť konanie človeka je potrebné brať do úvahy do akej miery takto

konať chcel a aký bol úmysel tohto konania. To predpokladá, že prinajmenšom konajúci

zastával názor, že uskutočnenie jeho úmyslu bolo by možné, tzn. že výsledok jeho konania by

mohol byť podmienený kauzálne. Ak je konajúci pod tlakom zvonku, prestáva existovať táto

dobrovoľnosť.

2.2 ETIKA AKO FILOZOFICKÁ DISCIPLÍNA

Etika naznačuje predpoklady, možnosti a dôsledky určitých spôsobov správania

a konania. Pomáha lepšie pochopiť morálne hodnoty, prijímať a zdôvodňovať rozhodnutia.

Dejiny etiky predstavujú hľadanie základného princípu, ktorý by ľuďom umožnil rozlíšiť dobro

od zla, morálne od nemorálneho. Centrálnym problémom etiky sú motívy, metódy a dôsledky

ľudského konania.

Etika ako filozofická disciplína sa delí na deskriptívnu a preskriptívnu etiku a metaetiku

(F. Ricken, 1995, s. 14, M.Thompson, 2004, s. 11-12, H. Ganthaler, 2006).

1) Deskriptívna (empirická) etika sa zaoberá popisovaním a objasňovaním

morálnych názorov, postojov a konaní v ich faktickej podobe. Táto etika je súčasťou

psychologických, sociálnych a historických výskumov a z tohto dôvodu nepredstavuje

filozofickú disciplínu. Ak vo všeobecnom chápaní definujeme etiku ako filozofickú

reflexiu morálky, potom morálku chápeme ako celostnosť všetkých noriem a ideálov dobrého

a spravodlivého života, ktorý sa predpokladá u človeka alebo spoločnosti. Táto reflexia môže

prebiehať rôznym spôsobom. Ak je namierená na čo možno najprecíznejšie empirické

20

Page 21: 1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e t i e h o v e k u v k o Š i c i a c h d. fillová : filozofia a etika v Živote Človeka 1 antickÁ

podchytenie a opísanie skutočnej morálky hovoríme o deskriptívnej etike. Táto disciplína je

príbuzná s inými empirickými disciplínami ako psychológiou morálky, sociológiou morálky,

etnológiou atď.

2) Preskriptívna (normatívna) etika je filozofickou disciplínou, ktorej predmetom je

stanovenie kritérií podmienok konania, tzn. za akých podmienok je možné, dovolené, nutné

prikázané, resp. zakázané konanie. Teda ak reflexia morálky nie je založená na empiricko –

deskriptívnom alebo historicky vysvetľujúcom spôsobe, ale jej cieľom je zdôvodnenie a ako aj

kritický postoj ku konaniu človeka, potom hovoríme o normatívnej etike, ktorá sa zaoberá

taktiež morálne dobrým, resp. morálne zlým. Samotná preskriptívna etika sa delí na:

a) Teóriu noriem, tzn. teóriu správneho konania. V rámci teórie noriem poznáme

nasledovné prípady etického uvažovania;

• teleologické teórie, ktoré považujú za rozhodujúce kritérium morálneho konania

účel, či výsledok, napr. utilitarizmus. Morálne konanie zdôvodňujú tzv.

"mimomorálnou" hodnotou akou môže byť napr. moc, radosť, slasť, kvalita

života ap.,

• deontologické teórie, ktoré považujú za rozhodujúce kritérium záväznosť

morálnej normy. Deontologické teórie sa odvolávajú na čisté konanie, na to čo

má byť, teda ako máme konať. V tejto súvislosti rozlišujeme medzi

deontologickým konaním, rozhodovaním na základe existujúcej situácie

(situačná etika), to je charakteristické napr. pre filozofiu existencie a

deontologickými pravidlami, tzn. všeobecne platnými pravidlami, s ktorými sa

stretávame u I.Kanta, tzv. etický formalizmus.

b) Teóriu hodnôt, tzn. dobra. V teórii hodnôt je rozhodujúce to, čo sa berie za základ

pojmu dobra. Môže to byť šťastie, blaženosť ap. Je potrebné zdôrazniť, že pojem šťastie

sa používa vo viacerých významoch, na označenie úspešného, dobrého života, v ktorom

nechýba nič podstatné „životné šťastie“ gr. eudaimonia , na označenie výhodných

životných podmienok „náhodné šťastie“ gr. eutychia, na označenie blahobytu, šťastie

ako blaženosť, slasť, radosť gr. hédone.

Ak sa preferuje šťastie ako blaženosť, slasť ide o teóriu, ktorá sa nazýva

hédonizmus. Epikuros vyzdvihoval ataraxiu, ktorú chápal ako stav duševného

kľudu, pokoja. V etike odôvodňuje rozumnú rozkoš, založenú na vyhýbaní sa

trápeniu a dosiahnutiu spokojného a radostného duševného stavu,

najrozumnejším stavom človeka nie je činnosť, ale pokoj, ataraxia. Podľa

21

Page 22: 1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e t i e h o v e k u v k o Š i c i a c h d. fillová : filozofia a etika v Živote Človeka 1 antickÁ

predstaviteľov klasického utilitarizmu J.Bentham, J.S. Mill, je úžitok skutku

kritériom mravnosti a neexistuje u človeka teleos a teda neexistujú žiadne

objektívne normy, aby sa dalo konštatovať, či človek je šťastný, blažený. To

vedie ku subjektivizácii pojmu šťastia, týka sa len konkrétneho človeka, len on

môže zhodnotiť, či je šťastný alebo nie. Ľudské konanie je motivované výlučne

snahou získať slasť a vyhnúť sa strasti. V konečnom dôsledku sa etika stáva

umením žiť. Jej úlohou je určiť pravidlá, ktoré v zmysle pozitívneho kalkulu

slasti a strasti umožňujú podľa možnosti čo najslastiplnejší život.

Ak sa berie do úvahy šťastie ide o teóriu nazývanú eudaimonizmus. Šťastie ako

hodnotu vyzdvihoval Platón a Aristoteles. Šťastie sa tradične považuje za

konečný cieľ života človeka. Pre oboch filozofov je šťastie dôsledkom

uskutočnenia noriem, ktoré ako teleos, cieľ existujú v človeku. Šťastným

človekom je ten, kto koná rozumným spôsobom.

úsilie o vlastný rozvoj ľudstva je predmetom teórie perfekcionizmu.

c) Metaetika sa zaoberá skúmaním logických, sémantických a pragmatických štruktúr

morálnych výpovedí. Morálne výpovede nadobúdajú význam vtedy, ak poznáme

viaceré, rozdielne systémy normatívnej etiky. Metaetika sa v prvom rade zaoberá

skúmaním praktickej argumentácie prostriedkami modernej analytickej filozofie

jazyka.

2.3 APLIKOVANÁ ETIKA

Podobne ako mnohé iné disciplíny i etika sa v priebehu vývoja diferencovala a členila

a tak v súčasnosti poznáme viaceré teoretické a praktické (aplikované) etické disciplíny.

Pod aplikovanou etikou rozumieme aplikáciu jednotlivých etických princípov alebo

teórií noriem a hodnôt na konkrétne problematické prípady a konfliktné situácie v rôznych

oblastiach života. Pre tieto rozličné oblasti využitia sa etablovalo niekoľko samostatných

čiastkových disciplín aplikovanej etiky, na ktoré sa v súčasnosti aplikovaná etika delí. Od

lekárskej etiky, etiky životného prostredia, etiky politiky, etika práva a etiky jednotlivých

profesií vedcov, výskumníkov, lekárov, nemocničného personálu, sudcov, psychoterapeutov,

žurnalistov atď. až ku podnikateľskej etike. Aplikovaná etika a jej čiastkové disciplíny sú

v posledných desaťročiach najviac expandujúcimi oblasťami.

22

Page 23: 1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e t i e h o v e k u v k o Š i c i a c h d. fillová : filozofia a etika v Živote Človeka 1 antickÁ

Aplikovaná etika, taktiež praktická etika sa zaoberá využívaním morálnych princípov

normatívnej etiky, ktoré sa týkajú konkrétnych konfliktných prípadov a rozhodnutí. Prvé

zverejnenia tejto novej čiastkovej oblasti etiky v začiatku osemdesiatych rokov minulého

storočia sa týkali etických problémov medicíny, genetického inžinierstva (M. Amerbauer, 2000,

s.70).

Aplikovaná etika (V. Gluchman, 1994, s.141) pochopená v širšom význame je vlastne

etika, ktorá skúma etické aspekty, prípadne pokúša sa aplikovať etické uvažovanie na

akýkoľvek problém osobný alebo spoločenský, akékoľvek správanie, či prax. Užšie chápanie

aplikovanej etiky znamená, že je to odvetvie praktického uvažovania, v ktorom etické dôvody,

pravidlá, princípy, ideály a hodnoty sú použité k hodnoteniu správania jednotlivcov alebo

skupín. Aplikovaná etika zahŕňa aplikáciu etickej reflexie prípadov praktického záujmu. Je skôr

situačná než abstraktná, to znamená, že pracuje s aktuálnym prípadom, v ktorom sa mravný

subjekt musí rozhodnúť a konať. Aplikovaná etika tiež zahŕňa profesijné etiky, čiže reflektuje

etické aspekty pohľadov a problémov, ktoré vznikajú v rámci určitých povolaní, v medicíne,

podnikaní atď.

BIBLIOGRAFICKÉ ODKAZY (2)

23

Page 24: 1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e t i e h o v e k u v k o Š i c i a c h d. fillová : filozofia a etika v Živote Človeka 1 antickÁ

AGAFONOVÁ, Mária (2006): Etika. Košice: Technická univerzita v Košiciach. Katedra spoločenských vied. 70 s.AMERBAUER, Martin (2000): Erste Schritte in der Philosophie. Eheit 6: Angewandte Ethik. [cit. 16.02.2008]. Dostupné na internete < http://.ubs.sbg.ac.at/poeple/Philo6.pdf >ANZENBACHER, A.(2001): Úvod do etiky. Praha: Academia 2001. 292 s. ISBN 80-200-0917-5. DOKULIL, Miloš (2000): Etika a morálka. In: Teoretické otázky etiky. Etika I.(Ed. V.Gluchman, M. Dokutil). Prešov: LIM. 163 s. ISBN 80 967778 7 4.Ethische Disziplinen. [cit. 13.01.2006]. Dostupné na internete < http://upload.wikimedia.org/wikipedia/de/c/c5/Ethische_Disziplinen.png > FILLOVÁ, Dagmar (1989): „Genetic engineering“ und die Verantwortung des Naturwisenschaftlers – Zur Analyse der Diskussionen um ethische Ptrobleme der Biowissenschaften in der DDR und ČSSR seit Anfang der 70er Jahre. (Dissertation A).GANTHALER,Heinrich: Angewandte Ethik. [cit. 05.05.2006]. Dostupné na internete < http://www.sbg.ac.at/fae/angewandte_ethik/angewandte_ethik.html >GLUCHMAN, Vasil (1994): Úvod do etiky. Prešov: Univerzum. 182 s. ISBN 80 967001 2 X. JANOTOVÁ, Helena a kol. (2005): Profesijná etika. Praha: EUROLEX BOHEMIA. 96 s. ISBN 80 86861 43 2. KÁNSKY, Jiří (2000): Význam a úloha princípů a norem v etikce a morálce. In: Teoretické otázky etiky. Etika I.(Ed. V.Gluchman, M. Dokutil). Prešov: LIM. 163 s. ISBN 80 967778 7 4.KORCOVÁ, Magdaléna a kol. (2008): Zdravotnícka etika. In: KOPECKÁ, Katarína, KORCOVÁ, Magdaléna a kol.: Zdravotnícka etika. Bratislava: Osveta. 119 s. ISBN 978-80-8063-278-6. KOVAĽOVÁ, Daniela (2004): Aplikované etiky II. Bioetika a medicínska etika. Banská Bystrica: UMB, Fakulta humanitných vied. 76 s. ISBN 80 8055 996 1. KUTNOHORSKÁ, Jana (2007): Etika v ošetřovatelství. Praha: GRADA. 163 s. ISBN 978 80 247 2069 2. RICKEN, Friedo (1995): Obecná etika. Praha: OIKÚMENÉ. 165 s. SMOLKOVÁ, Eva (2007): Bioetika. Otázky, problémy, súvislosti. Bratislava: Infopress. ISBN 80 854 402 80 2. 112 s.ŠOLTÉS, Ladislav (1998): Medicínska etika, bioetika a právo. In: GLASA, Jozef, ŠOLTÉS, Ladislav a kol.: Ošetrovateľská etika. Martin: Osveta. 211 s. ISBN 80 217 0594 -9. THOMPSON, Mel (2004): Přehled etiky. Praha: Portál. 167s. ISBN 80 7178 806 6. VAJDA Ján (1995): Etika. Nitra: ENIGMA. 203 s. ISBN 80-85471-23-X.

PRÍLOHY

Príloha č. 1 HIPPOKRATOVA PRÍSAHA (Hippocratis iusiurandum)

24

Page 25: 1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e t i e h o v e k u v k o Š i c i a c h d. fillová : filozofia a etika v Živote Človeka 1 antickÁ

Prisahám pri Apolónovi, bohu lekárstva, pri Aeskulapovi, Hygiei a Panacei, aj pri

všetkých bohoch a bohyniach a dovolávam sa ich svedectva, že túto prísahu a tieto záväzky

budem podľa svojich síl a svedomia poriadne dodržiavať:

Svojho učiteľa v tomto umení si budem rovnako ctiť ako vlastných rodičov a vďačne

mu ponúknem všetko potrebné, ak si to vyžiada nevyhnutnosť. Jeho potomkov budem

pokladať za vlastných bratov, a keď sa budú chcieť vyučiť tomuto umeniu, vzdelám ich bez

nárokov na odmenu aj akékoľvek záväzky. Svojim synom aj deťom svojho učiteľa aj žiakom,

ktorí sa slávnostne zaviazali lekárskou prísahou, umožním, aby sa zúčastňovali na výučbe

a na prednáškach, aj na celej vede. Nikomu však inému. Spôsob svojho života zasvätím podľa

vlastných síl a svedomia úžitku chorých a budem ich ochraňovať pred každou krivdou

a bezprávím. Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám nikdy na

to nedám podnet. Nijakej žene nepodám prostriedok na vyhnanie plodu. Svoj život a svoje

umenie vždy budem chrániť v čistote a udržím ich bez akejkoľvek viny. Sám neuskutočním

rez u nijakého chorého, ktorého trápia kamene, ale odovzdám ho do rúk mužom skúseným

v tomto odbore. Nech vkročím do akéhokoľvek domu, vojdem ta len s úsilím pomôcť chorým

a budem sa vyhýbať každému podozreniu z bezprávia alebo hocijakého ublíženia. Zrieknem

sa túžby po zmyslových pôžitkoch či so ženami alebo s mužmi, či so slobodnými alebo

s otrokmi. Keď pri svojej lekárskej praxi zbadám alebo vypočujem niečo, čo by malo zostať

tajomstvom, o súkromnom živote ľudí všetko zamlčím a ako tajomstvo uchovám.

Ak budem túto prísahu dodržiavať a poriadne spĺňať, nech sa mi dožičí žiť navždy

šťastne, nech sa dožijem úcty všetkých ľudí a nech sa radujem z plodov svojho umenia. Ak ju

však poruším a poškvrním, nech sa mi stane pravý opak.

ORAVEC, Tomáš (1997): Hippokratove rady. Bratislava: Nestor. ISBN 80-88801-11-7. S. 347-351.

Príloha č. 2 ŠTRUKTÚRA MORÁLKY

25

Page 26: 1 ANTICKÁ ETIKA – VÝCHODISKO MODERNEJ · PDF fileu n i v e r z i t a t r e t i e h o v e k u v k o Š i c i a c h d. fillová : filozofia a etika v Živote Človeka 1 antickÁ

Zdroj: Autor Dagmar Fillová

Morálne city Morálne normy

Morálne princípy Morálne hodnoty

Morálne vedomie

Morálne vzťahy

Morálna činnosť

26